Stretnutie politickej, spoločenskej a kultúrnej elity na Viedenskom kongrese v rokoch 1814 – 1815 prinieslo do strednej Európy dlho očakávaný mier. Na čele monarchie stál cisár František I., zatiaľ čo výkonnú moc mal v rukách rakúsky štátny kancelár Klemens V. N. Lothar knieža von Metternich. Uhorsko bolo len jednou z častí mnohonárodnostnej krajiny, centrálne riadenou z Viedne. Hlavným centrom bol Prešporok (dnešná Bratislava), kde sa v prvej polovici 19. storočia konali korunovácie uhorských panovníkov, ako aj snemy, vďaka čomu mal svoje dôležité postavenie. V tom čase sa tu sústredila elita krajiny, čo podnietilo aj kultúrny a výtvarný život. Už v roku 1826 Johann Stephan Decker spodobil Františka I. ako „prvého úradníka štátu“, čo sa prostredníctvom grafických reprodukcií dostalo do širšieho povedomia v monarchii. Jeho príklad napodobňovali aj v iných oblastiach krajiny a nechali sa striedmym charakterom zariadenia inšpirovať. Prejavovala sa lojalita voči panovníkovi, ktorého na rôznych úradoch zastupovali jeho reprezentatívne portréty. Zároveň osobné návštevy panovníkov a ich rodín patrili k dôležitým udalostiam v jednotlivých provinciách monarchie. Do popredia sa dostávali hlavne mestské štruktúry, spoločenstvá a kasína, ktoré inicioval jeden z hlavných modernizátorov Uhorska Štefan Széchenyi. Kľudné podmienky života, i keď s prizmou Metternichovej cenzúry, boli narušené v roku 1848, keď sa vnímanie dovtedy vybudovaného idylického sveta zmenilo.

V Uhorsku sa už od 40. rokov 19. storočia presadzovali tendencie národného uvedomenia – na uhorskej strane na čele s Lajosom Kossuthom, v hornouhorskom prostredí najmä z iniciatívy Ľudovíta Štúra a jeho kolegov. Vo výtvarnom umení sa dostal do popredia hlavne reprezentatívny portrét panovníka, prípadne vysoko postavených členov dvora alebo župných celkov. Podobizeň cisára umiestnená v župných domoch, dôležitých palácoch mala zástupnú funkciu, keďže František I., Ferdinand V. či František Jozef I. nemohli byť osobne prítomní v takom veľkom priestore monarchie. Po vzore najvyšších kruhov sa ale aj zvyšok šľachty nechával portrétovať u viedenských majstrov alebo u špecialistov v Uhorsku, akým bol napríklad Miklós Barabás. Zároveň tieto objednávky realizovali aj zdatní kopisti a grafickí umelci. V našom prostredí si stále udržiaval dôležité postavenie Prešporok ako snemové a korunovačné mesto. Počas uvedených udalostí sa tu sústredila nielen elita cisárstva, samotná panovnícka rodina a vysoká šľachta, ale aj predstavitelia jednotlivých častí Uhorska. Prichádzali sem, alebo tu už dlhšie pôsobili hlavne cudzí umelci – z nich treba zmieniť aspoň Ferdinanda von Lütgendorff a jeho cyklus Uhorského Panteónu. Rovnako Friedrich Lieder získal prestížne objednávky od vedenia mesta na vytvorenie reprezentatívneho portrétu Ferdinanda V. Pre celú spoločnosť bolo dôležité byť informovaná o udalostiach vysokého významu, akými boli snemy a hlavne korunovácie, a tak i samotná cisárska kancelária považovala za dôležité ich zdokumentovať pre budúcnosť. V období pred rozvojom fotografie na to slúžila hlavne grafika a rozvíjajúca sa technika litografie. Hoci bol v monarchii nastolený centralistický režim, ktorý bránil šíreniu osvieteneckých ideí a demokratizačné tendencie sú tvrdo potláčané, rozbehnutý proces celospoločenských zmien nebolo možné zastaviť. Verejný život bol ochromený, ale spoločnosť sa koncentrovala na privátnu sféru, v ktorej začínala uplatňovať demokratické princípy a na ich báze sa formoval špecifický životný a umelecký štýl – biedermeier. Súkromie sa stalo oblasťou, v ktorej mohol človek sledovať svoje vlastné záujmy a žiť pre seba. V šľachtických i meštianskych obydliach sa koncentrovalo spoločenské dianie, stretávala sa tu rodina a priatelia, diskutovalo sa, konali sa komorné koncerty. V domácom prostredí sa tiež formovali obrodenecké myšlienky a pestovalo národné uvedomenie, ktoré je podstatnou súčasťou hodnotového systému „predmarcovej“ spoločnosti. Centrom biedermeierovskej domácnosti sa preto stal salón či obývacia miestnosť (aj gute Stube či „parádna izba“). Zariaďovaniu interiéru sa pri zariaďovaní venovala zvýšená pozornosť i najviac prostriedkov, dokonca podnietil vznik nových typov nábytku. Počet nábytku sa znásobuje, mení svoje proporcie a vyžaduje iné rozmiestnenie v priestore.

Podobne ako v ostatných častiach monarchie, aj na území Horného Uhorska si meštianstvo i aristokracia osvojili štýl biedermeiera. O jeho rozšírení v prostredí šľachty na našom území svedčí napríklad zbierka nábytku na Červenom Kameni z pozostalosti Pálffyovcov, v Kaštieli Betliar z vlastníctva Andrássyovcov, mobiliár rodiny Máriássy v kaštieli v Markušovciach, tiež nábytok zo zbierky kaštieľa v Hodkovciach, ktorý vlastnili Csákyovci a viacpočetné nábytkové súpravy šľachtického rodu Coburgovcov vo Svätom Antone (Antole). Biedermeier sa však uplatnil aj u vyššieho duchovenstva a takisto aj u bohatého meštianstva. Preto nositeľa kultúry a štýlu biedermeiera nemožno striktne vnímať ako reprezentanta určitej sociálnej vrstvy. Predstavitelia biedermeierovskej spoločnosti sa identifikovali na základe vyznávania občianskych ideí a hodnôt, ktoré vytvorili základ pre nový životný štýl, videnie sveta, morálne a duchovné hodnoty, kultúru i umenie. Princípy ako individualizmus a univerzalizmus, demokratickosť, jednoduchosť, vecnosť, primeranosť a racionálnosť, civilnosť, účelnosť i hospodárnosť, definované v praktickom rozvinutí kultúry bývania a štýlu úžitkového umenia, vytvárajú špecifický – „občiansky“ charakter biedermeiera.

Horné Uhorsko ako neoddeliteľná súčasť rozsiahleho politického a územného celku stálo pod silným vplyvom politicky, ekonomicky i hospodársky silnejších regiónov monarchie a nové impulzy prijímalo i v oblasti výroby nábytku. Hospodárska politika Viedne zvýhodňovala na trhu rakúske a maďarské výrobky a dopyt po originálnych kusoch bol veľký. Preto trh až do polovice 19. storočia ovládali predovšetkým výrobky z rakúskych, maďarských, ale aj z českých fabrík, ktoré boli lacnejšie. V takejto situácii mohli remeselné dielne vo vtedajšom Hornom Uhorsku len ťažko konkurovať a tvorivo prispievať k rozvoju štýlu. Naproti tomu výrobcovia vo východných regiónoch a predovšetkým na Spiši dokázali nenásilne absorbovať najrôznejšie štýlové vplyvy a transformovať ich do sebe vlastnej podoby. Keďže tu dominoval najmä nemecký živel, charakter spišského nábytku je odlišný. Vo formách spišského biedermeierovského nábytku navyše cítime otvorenosť voči vlastnej umeleckej tradícii, prejavujúcej sa vnášaním prvkov z bohatej škály dekoru spišskej historickej architektúry, ako aj z diel umeleckoremeselnej a ľudovej tvorby. Konfrontáciu vplyvov z centier biedermeierovského štýlu a vlastného hornouhorského variantu štýlu je možné dobre sledovať na príkladoch stoličiek zo slovenských zbierok.

KATARÍNA BEŇOVÁ, SILVIA SENEŠI LUTHEROVÁ


← Späť na výber kolekcií Biedermeier