Objevuj cesty uměním

Čo z nás zostane, keď sa prestaneme pýtať, odkiaľ pochádzame? Možno práve odpoveď na túto otázku hľadal Milan Laluha svojimi obrazmi.

„Vyrástol som v Dolnej Mičinej na strednom Slovensku. Je to moje duševné rodisko, zdroj mojej roboty. Mám rád túto krajinu, láka ma toto prostredie, preto ho aj teraz pôjdem navštíviť. Nechcem behať okolo sveta, skôr ísť do seba, k svojim nápadom. Najviac myslím na svoje motívy...“ (Buzoga,1971)

Dominik Tatarka nazval Laluhove motívy „dedičnými motívmi“, lenže po 2. svetovej vojne dedičný motív potemnel: „Z idylického kostolíka, symbolu tradičnej istoty, sa stalo čosi ako nedostupný kafkovský zámok, trojica rozžhavených a žiariacich, príťažlivých buniek obce ako maják.“

Laluhovou odpoveďou na otázku, čo nás chráni, je kresba a maľba. V diele Mičinská noc je to maľba-znak, znak všetkým hneď povedomý, znak obce. Laluhovi predkovia označovali práve takým znakom príbytky, tzv. Hrad prepevný. 

Laluhov znak je architektonickým znakom hradu - pevnosti, kostola - pevnosti. V maľbe nachádzame utajený znak ľudu. Je to znak dedičstva ľudovej kultúry. Laluhov znak značí: My. Označuje nás a spája ako obec. Cesta od zobrazovania náhodného po znak je dlhá. Výtvarný znak nekomunikuje, ale čaruje, je emocionálny a magický. Laluha túto cestu zdolal a k znaku prišiel. Do raja príde len ten, kto tam v skutočnosti bol. Predpokladáme teda, že Laluha si niesol v sebe pocit raja, ktorý kdesi doma v Tekovských Lužanoch či v Mičinej zakúsil. Tu, kdesi v podtatranskej krajine prežil detstvo, pocítil strechu nad hlavou, povznášajúcu moc kultúry v milovanej krajine. Milan Laluha je pokračovateľom tradície ľudového a národného umenia a prostredníctvom svojej tvorby nám vraví: Toto všetko, čo tu vidíte, som ja.

Aktuálne je dielo na výstave Galanda a galandovci, 3. poschodie, sála XI.