Objavuj cesty umením

Aj Eugen Nevan (1914 – 1967) položil hlavný dôraz na otázky svojprávnosti tvaru. Vrátil sa k fauvizujúcim východiskám, hľadal dekoratívne účinky formy, ktorými chcel vyjadriť celkovú harmonizáciu prežívania skutočnosti. Nevana ešte ako študenta pražskej akadémie očarilo dielo Henriho Mattissa, ktoré spoznal počas pobytu v Paríži roku 1937. Najradšej vtedy maľoval námety zo sveta umenia: z prostredia divadla, koncertov i výstavných siení, jeho obľúbeným námetom boli oddychujúce tanečnice. S novou silou zaznela táto filiácia v jeho vrcholnej tvorbe v období rokov 1946 – 1949.

Môžeme uňho pozorovať jednoznačný presun dôrazu k výtvarnosti, vnútornej harmónii a stabilite kompozície, vystupňovanej plošnosti, k farebnej nádhere postavenej na „fauvistickej“ súhre nelomených, čistých farieb a ich dekoratívnom pôsobení. Vidíme ju v intimite veľkoryso riešenej ženskej figúry na obraze Sediaca žena | Mier (1946) i v hedonisticky uvoľnenom a farbistom spracovaní námetu z pražského mestského života ako to dokladá kompozícia Kvetinárstvo pri Olšanoch (1948). 

Nevanovi nejde o vyjadrenie ilúzie výjavu, ktorý maľuje, skôr sa kochá jeho optickou – zmyslovou krásou skutočnosti a pokúša sa ju jednoduchými prostriedkami sprostredkovať divákovi. V každom prípade jeho maľba pôsobila medzi jeho súčasníkmi, hoci len dočasne, najoptimistickejšie.