Edmund Gwerk: Zo skicára na plátno
autorské motívy
Edmund Gwerk: Zo skicára na plátno
autorské motívy
Edmund Gwerk (1895 – 1956), rodák z Banskej Štiavnice, cez leto maľoval na samote a v zime žil v meste, kde navštevoval výstavy, cestoval a viedol čulý spoločenský život. Svoje najvýznamnejšie veľkoformátové diela predstavil na samostatnej výstave v Bratislave v roku 1928. Z osobnej korešpondencie či prípravných skíc Edmunda Gwerka sa toho zachovalo iba málo. Jeho texty o umení a rozhovory, v ktorých vysvetľuje svoje maliarske postupy, však hovoria o dôkladne premyslenom prístupe k tvorbe.
Dva skicáre, ktoré sa dostali do Archívu výtvarného umenia Slovenskej národnej galérie, sú unikátnou ukážkou Gwerkovho bezprostredného pozorovania prírody a štúdia ľudských postáv. Niektoré skice krajín pôsobia až cézannovsky rozrastrované, iné sú hutne vytieňované uhľom. Mnohé tvoria len tenké horizontály a vertikály, rýchle a spontánne zachytenie impresií z krajiny.
Maliarsky postup bol pre Gwerka vedomou činnosťou. Postavy vkladal do krajiny ako jej prirodzené súčasti. V monumentálnom obraze s názvom V nedeľu popoludní zaberá tancujúca dvojica takmer celú výšku obrazu, ich nohy akoby vyrastali z jedného miesta v zemi. Bosá noha ženy umocňuje ich spätosť s prírodou. Sediaci harmonikár vpravo zapadá do centrálnej kompozície a žiara slnka za horizontom zdanlivo vychádza zo samotných postáv.
Figúry z obrazu si Gwerk rozkreslil do samostatných skíc skúšajúc rôzne pózy. Harmonikár so zatvorenou harmonikou pôsobí na skici pasívne a priam skľúčene. Naopak, na obraze natiahnutá harmonika kopíruje krivku nôh tanečníka a svalnatá ruka a sústredený pohľad hudobníka nás nenechávajú na pochybách o tom, že krajinou sa ozýva hudba nabádajúca do tanca. Aj postava ženy má v skicári o niečo menej expresívnu pózu ako na finálnom obraze. Ak by ju jej tanečný partner na plátne nedržal, určite by spadla. Hlava tanečnice pôsobí oproti robustnému zrobenému telu až neúmerne malo. Z jej výrazu tváre srší energia a radosť z nedeľnej zábavy.
Absolútne vyčerpanie a beznádej zachytil Gwerk na obraze Nezamestnaní / Starosti z roku 1931. Ustarostenú tvár muža poznáme aj ako samostatnú olejovú skicu. Celú kompozíciu v zrkadlovom rozložení a s dvoma deťmi načrtol autor v niekoľkých farbách ceruzou na samostatný list vložený do jedného zo skicárov.
V monumentálnej olejomaľbe už maliar vynechal stojace dieťa medzi rodičmi a nechal vyniknúť to, ako sa pár, podopierajúc si hlavy, nakláňa jeden k druhému. Ich životná situácia ich zbližuje, no zároveň je každý vo svojom vlastnom víre myšlienok a starostí. Kým nahé batoľa matka na olejomaľbe objíma, na skici akoby jej len mimovoľne sedelo na kolene a jej ruka spustená pri tele nenaznačuje veľký záujem.
„Boj pracujúceho človeka o bytie a jeho cesty za pracovnou príležitosťou sú dnes súčasťou skutočnosti. Nemôžem vidieť človeka nedeľne vyobliekaného, keď viem, že cez týždeň si ťažko zarába na chlieb. V pote ľudskej práce nehľadám a nevidím malebnosť, ale v umeleckej interpretácii tejto skutočnosti nachádzam maliarsky problém. Čím malebnejšie a umeleckejšie sa vyjadrím, tým skutočnejšie a pravdivejšie je to, čo som chcel povedať.“
Gwerk tvrdil, že aj zorané pole či prázdna krajina, ktorú pretína cesta, dokážu vyjadriť ideu práce rovnako ako priame zobrazenie pracujúceho človeka. „Keď pozriete na hociktorý môj obraz, na každom je skutočnosť, práca a utláčaný človek.“
Hoci sa maliar pohyboval v rôznych ľavicových spolkoch a bol presvedčeným Marxistom, o angažovanom umení mal vlastnú predstavu. Ako štyridsaťročný vyštudoval dejiny a teóriu umenia, aby mohol vo svojej práci spojiť prax s teóriou. Fascinovali ho tiež východné filozofie a na jeho tvorbu mal silný vplyv Anton Jasusch.
Jasuschovské štylizácie vidno najmä v obrazoch zachytávajúcich prírodné živly ako Zrod svetla / Hory a východ slnka, Po daždi, či rôzne podoby víchric. Takmer nereálne štylizované pravidelné lúče nad stredoslovenskou krajinou zachytil aj na skici v horách, no finálna podoba až prehnane symetrickej kompozície je v Gwerkovej tvorbe ojedinelá.
Medzi najznámejšie obrazy patria Veternô a Cestujúci. V prvom zobrazil stret človeka s prírodou, v druhom stret človeka s technikou. Rýchle záznamy postáv z obrazov nájdeme aj na viacerých skiciach. Autor im často nevenoval ani celú stranu a nezáležalo mu na zachovaní jednotnej orientácie jednotlivých kresieb. Hľadal motívy, ktoré boli „v súlade s jeho predstavivosťou“, a tie následne spájal do jedného obrazu. „Túto krajinu, ako ju vidíte na obraze, nikde v prírode nenájdete. Ale keď pôjdete Pohroním, spoznáte jej prvky, lebo je ich syntézou.“
Po tragickej smrti jeho manželky Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej už maliar nedokázal tvoriť. Väčšinu jeho pozostalosti spracoval estetik Oliver Bakoš v románe Edmund Gwerk. Hrdina našej doby. Gwerkove diela sa nachádzajú vo viacerých slovenských galériách, ale už menej v súkromných zbierkach.
Maliar veril, že umelec je génius a aj sám seba považoval za génia. Maľoval aj na objednávku, no na skutočné umenie, aj to svoje, mal veľmi vysoké nároky. „Netreba heroizmus, ale rozum a múdrosť. Tu netreba chcieť umrieť, ale žiť a tvoriť. Život človeka ako som ja je tvorba, lebo robí to, čo si myslí, a nie to, čo chcú iní.“
Video z výstavy Edmund Gwerk: Paralely a paradoxy v Galérii mesta Bratislavy
Audionahrávky listov Edmunda Gwerka Michalovi Staudtovi
Relácia RTVS Fenomény o Alžbete Gwerkovej-Göllnerovej
Použité zdroje:
KISS-SZEMÁN, Zsófia. Edmund Gwerk : „Realita je len maskou ducha”. Bratislava : GMB, 2021.
GWERK, Edmund – BAKOŠ, Oliver. O umení. Bratislava : Pallas, 1975.