Dôležitými míľnikmi v maliarskej kariére i rodinnom živote Dominika Skuteckého (Skutezcky, Skutezky, 1849 – 1921) boli Benátky a Banská Bystrica. Po štúdiách na výtvarnej akadémii vo Viedni a študijnom pobyte v Benátkach ho mesto na lagúne tak očarilo, že sa tu rozhodol v priebehu druhej polovice 70. a v 80. rokoch 19. storočia usadiť a tvoriť. Jeho fascinácia talianskym umením sa pretavila aj do životného umeleckého kréda Ars et Amor / Labor et Gloria – Umenie a láska / Práca a sláva, – ktoré si na konci 19. storočia nechal previesť do sgrafitovej výzdoby svojej neorenesančnej vily v Banskej Bystrici.

Do Banskej Bystrice sa Skutecký natrvalo presťahoval v roku 1889 kvôli svojej manželke Cecílii, rod. Lőwy, ktorá odtiaľ pochádzala. Jej rodina pomohla maliarovi vytvoriť dôležité zázemie v miestnom prostredí. Spočiatku pokračoval v tvorbe žánrových, často anekdotických scén, ako napríklad Ľahko sa smiať druhému, ktoré len namiesto Benátok umiestnil do Banskej Bystrice.

Napriek tomu, že Skutecký pôsobil mimo hlavných centier umeleckej scény, snažil sa venovať aj výstavným aktivitám. Práve okolo roku 1900 v ňom dozrelo rozhodnutie ostať žiť a tvoriť v Banskej Bystrici. Maliarov monografista Vojtech Tilkovský toto obdobie nazýva ako „roky pokojnej tvorby“. Skutecký mal pevné zázemie v kontexte mesta, rodiny a svojho postavenia ako vyhľadávaného umelca. Jeho oficiálne práce boli väčšinou portréty miestnej smotánky. Zároveň ale vo svojom ateliéri začal maľovať naturalistické scény z kováčskych dielní.

 
Neďaleké medené hámre Skuteckého zaujali ako motív a miesto s potenciálom pre špecifické svetelné efekty. Umelcov monografista uvádza ako prvé dielo s tematikou hámrov Tavenie medi z roku 1901, známe len z reprodukcie. Ale už okolo roku 1896 vzniklo jedno z prvých diel s týmto námetom, kde Skutecký zachytil kováčsku dielňu v Starých Horách. O rok na to vytvoril rozmernejšiu kompozíciu s pohľadom do vnútra dielne. Pracoval tu ešte v klasickom spôsobe komponovania výjavu a skúmal kontrast tmavého prostredia osvetleného len z ohniska a sveta za dverami, kde vidíme plnú žiaru svetlej ulice.

Obrazy hámrov a kováčskych dielní kontinuálne zamestnávali Skuteckého v posledných dvoch dekádach jeho života. Obrazy maľoval priamo v hámroch a dokončoval v ateliéri. Pomáhal si prípravnými kresbami a tiež využitím fotografie, čo bol v tom období bežný postup.

V Tilkovského práci sa nachádzajú aj záznamy spomienok pamätníkov. „Jožo Greško, dodnes aktívny pracovník hámru, poznal Skuteckého len ako mladý učeň, ale rád spomína, ako mu pomáhal odnášať maliarske rekvizity domov, ba pamätá sa aj na to, čo za to dostával. Pravda, neodnášalo sa každý deň, započatý obraz odložil maliar do majstrovej komôrky, a nik by sa neopovážil siahnuť naň.“ (Tilkovský, 1956, s. 103).

S niektorými robotníkmi sa dokonca Skutecký spriatelil. Majstra Zvoniaka popisuje maliar v jednom z listov dcére Karole z roku 1911 nasledovne: „Pracujem na troch obrazoch súčasne, na jednom je Vozniak. Je v hámri denne od ôsmej do pol druhej, dva obrazy som už dokončil, ale na treťom, hoci by bol za dva-tri dni tiež hotový, nemôžem ďalej robiť, lebo v hámri prerušili prácu pre nedostatok uhlia.“ (Tilkovský 1956, s. 104, 149).

Maliara zaujali aj jednotlivé postavy robotníkov. Nesústredil sa primárne na ich fyziognómiu, ale skôr na to, ako vizuálne pôsobia v prostredí hámrov. Postavy sú maľované pri práci aj pri oddychu, obednej prestávke, prípadne po skončení pracovnej smeny. Kotlár zohrieva meď, surovina sa preváža po dielni, robotníci si varia obed alebo v tichosti oddychujú od fyzicky namáhavej práce.

Skuteckého priviedol do medených hámrov záujem o špecifické svetlo z mohutných ohnísk, kde neustále horí oheň potrebný pre spracovanie kovov. Táto hra svetla a farieb dodáva zobrazeným priestorom špecifickú dynamiku. Maliar pracoval s kontrastmi tmavých a svetlých miest v podobe pecí a rozpálených predmetov, najčastejšie medených kotlov. Zároveň ho fascinovala dynamika prostredia naplno ponoreného do práce, čo vyvažoval námetmi pokojnej meditácie v čase oddychu.

Motív odpočinku

Skutecký uplatnil poznatky súdobého luminizmu, ktorý odkazoval na pomerne uvoľnený výtvarný rukopis založený na spracovaní svetla. Podobný prístup sledujeme v práci ďalších umelcov ako napríklad Elemír Halász Hradil, Konštantín Kövári-Kačmárik či Ladislav Mednyánszky. 

Obrazy s tematikou medených hámrov sa Skutecký snažil prezentovať aj na verejnosti. Boli prijímané rozpačito, keďže nepatrili k tomu, čo by jeho klienti očakávali. V jednom z listov priateľovi Emilovi Edgarovi píše „... môžem vám bez hanby oznámiť, že maľujem dve opakovania, či, ako dúfam, opravy starších vecí. Poznáte obidve. Muž, ťahajúci kotol na veľkom obraze, ktorý teraz pôjde do Ríma, ma napokon neuspokojil. Je v ňom málo pohybu. Prostredím, ktoré je veľmi zaujímavé, stráca príliš na význame, a jeho pendant ešte viac. Preto ho maľujem v menšom plátne, samotného, vo veľmi zjednodušenom prostredí. Tým sa stáva postava v mocnom pohybe oveľa lepšou. Druhý obraz je architektonicky zaujímavá, ohňom i denným svetlom osvetlená taviareň, ktorú ste videli u mňa v ateliéri.“ (Tilkovský 1956, s. 111). 

Stálu expozíciu Skuteckého diela dnes môžeme obdivovať v zrekonštruovanej rodinnej vile umelca v Banskej Bystrici, ktorú spravuje Stredoslovenská galéria. Motívy práce kotlárov a kováčov v medených hámroch tvoria jeden zo štyroch celkov expozície, prístupnej aj vo forme virtuálnej prehliadky.