Vo svojom živote vytvoril obrovské množstvo fascinujúcich návrhov, koláží a asambláží, ktoré zostávajú asi najvernejšími ilustráciami jeho vlastných predstáv. To, že už vo forme návrhu vždy uprednostňoval vrstvenie rôznych materiálov, mu dovoľovalo vyhýbať sa strohému kopírovaniu reality a, naopak, otváralo mu cestu k tvarovo bohatej scéne.

Pri hľadaní diel Vladimíra Suchánka – slovenského scénografa, sa vám môže stať, že narazíte na jeho menovca – českého grafika a exlibristu. Narodili sa len rok po sebe a jeden pochádza z Gbelov a jeden z Nového Města nad Metují v Čechách. Kým ten český Vladimír Suchánek absolvoval v roku 1960 Akadémiu výtvarných umení v Prahe a v 70. a 80. rokoch minulého storočia sa zaradil medzi európsku a svetovú špičku vo farebnej litografii, slovenský Vladimír Suchánek študoval najprv maľbu u profesora Jána Mudrocha a následne absolvoval odbor scénografia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u profesora Ladislava Vychodila. Zatiaľ čo český Suchánek bol menovaný za člena Európskej akadémie vied a umenia a žije a pracuje v Prahe, slovenský Suchánek vytvoril scény k takmer dvestopäťdesiatim inscenáciám. Väčšinu pre Slovenské národné divadlo, v ktorom pracoval od skončenia školy až po odchod do dôchodku.

Jedna z mnohých makiet k Čechovovmu Višňovému sadu pre divadlo v ateliéri Vladimíra Suchánka.

Ich tvorba je, samozrejme, absolútne neporovnateľná. Venujme preto pozornosť tomu slovenskému Vladimírovi Suchánkovi. Tomu, ktorý ani po odchode do dôchodku neprestal myslieť na divadlo a hoci už nemá priestor aktívne vytvárať scény pre skutočné divadlá, už niekoľko rokov sústredene pracuje na vytvorení dokonalej scény k Čechovovmu Višňovému sadu. Vo svojom ateliéri v Karlovej Vsi sústavne pretvára makety, kreslí a rozmýšľa o materiáli, o priestore a linke. Je si sám režisérom aj dramaturgom a riešenie čechovovskej scény mu nedá spávať. Kreativita a sústavná tvorba mu podľa jeho vlastných slov predlžujú život.

Najpodstatnejšou črtou Suchánkovej scénografie je cit pre prácu s materiálom. Či už využíval plech, drevo, drapériu či ich kombináciu, alebo dokonca odpadový materiál, dokázal vytvoriť priestor, ktorý podporil ideu danej hry. Za najplodnejšiu a najinšpiratívnejšiu považoval svoju spoluprácu s režisérom Pavlom Hasprom. So sentimentom spomína na to, ako ich spolupracovanie vlastne „zapríčinil“ jeho profesor Ladislav Vychodil.

Jedna z mnohých makiet k Čechovovmu Višňovému sadu pre divadlo v ateliéri Vladimíra Suchánka.

„Takmer 40-ročná spolupráca neodškriepiteľne potvrdila, že náš tandem žil a vydržal tak dlho na základe vnútornej spriaznenosti, ľudskej i umeleckej, na príbuznosti životného názoru – živený spoločnou vierou v zákony etiky, spoločnou snahou o humanizáciu ľudského priestoru. Vývoj a priebeh nášho pracovného vzťahu nebol nijakou „idylkou“, priznáva sa sám režisér vo svojich písomných vyjadreniach a ja to môžem iba potvrdiť. Napätia, nervozita, nedorozumenia i väčšie konflikty, kratšie i dlhšie nezhody – to bola tá nutná daň pri hľadaní a rešpektovaní osobnosti, predlohy, autorskej myšlienky, režijných zámerov pre rozhodujúci konečný tvar inscenácie, jej vizuálnej podoby a režijnej koncepcie.“^[1] 

Vždy im záležalo na tom, aby sa čo najmenej opakovali a hoci tak riskovali, že nebudú mať osobitú výrazovosť, prichádzali vždy s jedinečným riešením ušitým na mieru textu a interpretácii, ktorú si určili. Suchánkovo štúdium maľby podmienilo jeho cit pre farebnosť a dôraz na detail. To ho ale nikdy neobmedzovalo v experimentovaní s rôznymi materiálmi a nebál sa ani v návrhoch presahovať dvojdimenzionálnosť papiera či kartónu.

Vnútorne sme boli presvedčení, že službou autorovi dosiahneme najväčšiu tvorivú slobodu.^[1]

Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Idiot, 1965, Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, SND, réžia: Pavol Haspra, maketa zo zbierok Múzea Divadelného ústavu.

Suchánek o svojej tvorbe začiatkom 60. rokov hovorí ako o prirodzenej vzbure proti politickému násiliu v umení a snahe vidieť realitu v jej imaginatívnosti. Štylizácia, v ktorej sa nestrácala prirodzená ľudská mierka, a zároveň sa dostával do popredia dôraz na metafory. K inscenácii Dostojevského Idiota (1965, DPOH SND, réžia: P. Haspra) dosiahol práve taký akcent takmer úplným minimalizmom - na scéne boli len nevyhnutné rekvizity. Opäť zohral veľkú rolu výber materiálu a farby. Scéna pozostávala z dvoch zbiehajúcich sa stien vymedzujúcich priestor, kde žil hlavný hrdina Myškin. Bol to tragický hrdina a jeho príbeh neskončil šťastne. Stiesnený priestor zdôrazňoval beznádej jeho útrpnej existencie. Inovatívne riešenie scény, ocenené aj na Pražskom Quadriennále, sa zachovalo aj v podobe makety vytvorenej z plechu s akvarelovou tapetou v zlatohnedých tónoch. Miniatúrny nábytok naznačuje mierku priestoru v ktorom sa pohybovali herci a ilustruje rozmer konfliktu hlavného hrdinu so spoločnosťou. Jeho úzkosť a beznádej znásobujú vertikálne čiary, ktoré sa zbiehajú v strede v intenzívnej čiernej ploche naznačujúcej nekonečnú hĺbku – metaforu vesmíru.

Friedrich Dürrenmatt: Kráľ Ján, 1970, Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, SND, réžia: Pavol Haspra, scénický návrh zo zbierok Slovenskej národnej galérie.

Znakové scény vytvoril aj pre inscenácie Fridricha Dürrenmatta Kráľ Ján (1970, DPOH SND, réžia: P. Haspra) a Shakespearovho Kráľa Leara (1975, DPOH SND, réžia: P. Haspra) a k obom vytvoril asamblážové návrhy vystihujúce atmosféru samotnej inscenácie. V Kráľovi Jánovi sú to najmä rôznofarebné vlajky a ich rozmiestnenie na scéne, ktoré naznačuje konflikt či zmierenie. Štíty, ktoré zakrývali celú postavu vojaka, v rôznych zoskupeniach a premyslenej choreografii dotvárali scénu. Ponad scénu a v pozadí bola natiahnutá stará vojenská mapa, ktorá umocňovala atmosféru bojiska a v závere sa premenila na oponu.

Pri navrhovaní scény ku Kráľovi Learovi našiel Suchánek inšpiráciu počas oficiálnej návštevy v Poľsku. Hoci, vyslaný našim ministerstvom, mal vidieť inú inscenáciu, poľskí kolegovia ho vzali na inscenáciu Gombroviczovej hry Ślub (1974, Teatr Dramatyczny vo Varšave, réžia: J. Jarocki). Inscenovali ju v hangárovom priestore a scénu tvoril vrak lietadla. Suchánek zážitok z neobvyklej scénografie využil vo svojej scéne Kráľa Leara a tiež využil rôzne fragmenty technického materiálu. Pracoval aj s akustikou priestoru a jednotlivých rekvizít, ktoré herci premiestňovali, či dokonca kopali do nich. Nepoužíval ich však ako ready-made objekty, ale vytváral z nich dekorácie a symboly, ktoré si určil ako hlavné znaky dôležité pre tlmočenie myšlienky Shakespearovej hry. Okrem rôzne tvarovaných plechových štruktúr sa na scéne objavili aj sacie hadice a potrubia, ktoré sem-tam zjemňovali drapérie či kožušiny. Helena Bezáková, Suchánkova dvorná kostýmová výtvarníčka, sa naladila na jeho vizuálnu interpretáciu úplne stopercentne a kostýmy k tejto inscenácii zdobila rôznymi brošňami a inými plastickými prvkami z materiálu, ktorý Suchánek použil na scéne. Táto harmónia scény a kostýmov sa niesla dejom aj v podobe farebného ladenia kostýmov, od striebornej s červenými akcentmi po úplnú šedivosť na konci tragédie. Postavy prechádzali vývojom od ohnivého konfliktu po úplný tragický úpadok hlavného hrdinu a Bezáková ich obliekla tak, aby bola táto gradácia deja jednoducho čitateľná prostredníctvom ich odevu.

Wiliam Shakespeare: Kráľ Lear, 1975, Slovenské národné divadlo, réžia: Pavol Haspra, fotografia: Vladimír Suchánek.

Oveľa jednoduchšiu a predsa výrazovo silnú scénu vytvoril aj pre inscenáciu Shakespearovho Othella v roku 1978 (SND, réžia: P. Haspra). Scéna mala tvar arény s ochodzou a viacerými možnosťami vstupu na scénu. Bola priamou citáciou práce jeho profesora Ladislava Vychodila, ktorý podobné riešenie vytvoril pre inscenáciu Rolandovej Hry o láske a smrti (1962, MDP, réžia: A. Radok). Hladké drevo a piesok a absolútne minimum rekvizít. Viac nebolo treba, všetko ostatné zabezpečilo svetlo a herecká akcia. Ani kostýmy Ludmily Purkyňovej, Suchánkovej pedagogičky, neboli veľmi nápadné a splývali so scénou.

Wiliam Shakespeare: Othello, 1978, Slovenské národné divadlo, réžia: Pavol Haspra,fotografia: Vladimír Suchánek.

Zo zbierky SNG sú azda najpoetickejšie návrhy k inscenáciám Čajkovského baletu Luskáčik (1978) a hry bulharského autora Jordana Radičkova Pokus o lietanie (1980, SND, réžia: P. Haspra). Je otázne, či vôbec nazývať návrhy k Luskáčikovi návrhmi, keďže práve na nich je vidno, že boli s istotou robené až po uvedení inscenácie, keďže Suchánek do nich zakomponoval aj pás s fotografiami zo samotnej realizácie. Ide o zaužívanú prax scénických výtvarníkov pripravovať reprezentačné návrhy, ktorými potom obosielali rôzne výstavy či významné prehliadky scénografie, ako napríklad Pražské Quadriennále.

Piotr Iljič Čajkovskij: Luskáčik, 1978, Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, Slovenské národné divadlo, réžia: Pavol Haspra, detail scénického návrhu zo zbierok Slovenskej národnej galérie.

Pokus o lietanie je príbeh o dedinčanoch, ktorí nájdu stratený vojenský balón a ten vnesie do ich životov túžobne očakávaný impulz, novú perspektívu, no zároveň aj zdroj konfliktu. Keď sa však spoločnými silami balóna zmocnia a rozhodnú sa podniknúť dobrodružnú cestu ponad svoju krajinu, zistia, že sú zajatcami okolností a vôbec nemajú situáciu pod kontrolou. Ich let ukončia miestni žandári, ktorí ich zostrelia a potrestajú za domnelé dezertovanie. Príbeh končí tam, kde začína, pri banálnych rozhovoroch dedinčanov, no po ich extatickom zážitku v nich pretrváva túžba po lietaní a slobode, ktorú prináša. V podmienkach normalizácie to bola, samozrejme, narážka aj na uzavreté hranice.

Jordan Radičkov: Pokus o lietanie, 1980, Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, Slovenské národné divadlo, réžia: Pavol Haspra, detail scénického návrhu zo zbierok Slovenskej národnej galérie.

Suchánkova scéna sa opäť spoliehala na znakovosť a symboliku materiálu. V strede vytvoril vyvýšenú plošinu, okolo ktorej boli pozošívané kusy vrecoviny rôznych tvarov reprezentujúce polia, na ktorých dedinčania pracovali. Stratený balón pozostával z klasického dedinského rebrináka, do ktorého sa všetci vtesnali a pomocou sústavy povrazov visiacich zvrchu aj naozaj vzlietli. Ich cestu animovala projekcia na zadnom prospekte. Zostrelenie balóna Suchánek vyriešil zhodením bielej plachty, na ktorú premietal tieňohru pádu balóna. Po dopadnutí na zem boli dedinčania zakliesnení pod obráteným rebrinákom, a to čo im dalo slobodu, im ju rázom vzalo a premenilo sa na akési väzenie.

Ladislav Čavojský presne pomenoval, z čoho Suchánek čerpal: „... má to korene v rozpomienkach na Boschov obraz Voz sena, ktorý symbolizuje ľudstvo, ktoré sa ocitlo na jednom voze a má jasne rozoznateľné tri roviny: skutočnostnú, fantastickú a symbolickú. [...] Letiaci voz – to už je poézia!“[4]

Voľná tvorba Vladimíra Suchánka, súkromný majetok.

Aj v tomto prípade ide o reprezentačné návrhy, v ktorých Suchánek dokonale vystihol atmosféru príbehu vrátane výrazovosti jednoduchých postavičiek. Kým návrh scény lietania je do detailu prepracovaná kolorovaná kresba tušom a akvarelom, na návrh scény zobrazujúcej snahu dedinčanov zachytiť šnúry visiace zo strateného balónu nalepil aj rôzne pokrútený špagát. Do špagátov zamotal aj malého šarkana, čím divákom tlmočí symbol lietania. Neusporiadanosť špagátov a načahujúce sa ruky dedinčanov vytvárajú aj v návrhu príznačné napätie a tiež v prenesenom význame nenaplnenú túžbu po lietaní.

Jeden z mnohých scénických návrhov k Čechovovmu Višňovému sadu pre divadlo v ateliéri u Vladimíra Suchánka.

Po odchode na zaslúžený oddych sa na dôchodku začal venovať aj maľbe a kresbe. Zaznamenáva najmä prírodu okolo seba. Neopustila ho však ani chuť tvoriť v materiáli a steny ateliéru mu zdobí aj niekoľko rozmernejších plastických malieb a asambláží. Suchánka dodnes neopúšťa ani túžba tvoriť a hľadať výtvarné riešenia pre dramatické predlohy. Robí to aj napriek tomu, že už nemá záujem o zhon a stres zo samotnej realizácie scény v kamennom divadle. Cesta sa pre neho stáva cieľom.

Okrem jeho celoživotnej spolupráce s režisérom Pavlom Hasprom je významná aj jeho tvorba spájajúca sa s režisérom Karolom L. Zacharom či operným režisérom Júliusom Gyermekom. Hoci hosťoval v rôznych divadlách, najvýraznejšiu stopu jednoznačne zanechal v Slovenskom národnom divadle.

Použité zdroje:

JANÁČKOVÁ, Dana: Vladimír Suchánek. Scénografia. Senica : Trnavský samosprávny kraj Záhorská galéria Jána Mudrocha, 2013.
JANÁČKOVÁ, Dana: Vladimír Suchánek. Scénografia. Senica : Záhorská galéria Senica, 1994.
LAJCHA, Ladislav: Vladimír Suchánek: scénografia. Bratislava : Divadelný ústav, 1983.
SUCHÁNEK, Vladimír: Divadlo v živote, život v divadle. In. Slovenské divadlo. 2006, 6, s. 40-43.
KRET, Anton: Scénograf v súradniciach javiskovej tvorby (Vladimír Suchánek a 90 rokov SND). In. Slovenské divadlo, 2006, 6, s. 83-129.
LAJCHA, Ladislav: Cestou k sebe samému. Profil scénografa Vladimíra Suchánka. In. Slovenské divadlo, 1974, 2, s. 282-308.