Miloš Alexander Bazovský (1899 – 1968) patrí k najosobitejším predstaviteľom slovenského moderného umenia. V jeho tvorbe sa snúbi baladickosť Slovenskej krajiny s tichou drámou ľudskej existencie. Bazovský zobrazuje v stále nových premenách motívy horských masívov a rytmus dolín, poéziu osamelých senníkov a strúng, pôvabné siluety dedinských kostolíkov, zvoníc, usadlostí, ale aj ľudských postáv. Svoj autentický a neraz kontroverzný pohľad na svet vyjadroval Bazovský neobyčajnými kompozíciami, abstrahovaním námetu a tiež odvážnym výberom farieb. Jeho typický akord hnedých, žltých, okrových a červených tónov je niekedy príznačne rozjasnený oranžovými, či zelenými farbami. Bazovský bol jedným z mála slovenských tvorcov, ktorí si aj počas dogmatického obdobia socialistického realizmu uchránili autentickosť svojej maliarskej vízie a nekompromisne udržiavali duchovnú kontinuitu výtvarnej moderny.

Galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne predstavuje výber autorových diel zo stálej expozície, vytvorenej podľa kurátorskej koncepcie PhDr. Aleny Hejlovej. Olejomaľby, gvaše, tempery a kresby dokumentujú základné vývojové obdobia v autorovej tvorbe a približujú charakteristické znaky, kolorit a techniky Bazovského výnimočného umeleckého prejavu.

Bazovský sa narodil 11. januára 1899 v Turanoch nad Váhom pedagogicky vzdelaným rodičom ako najmladší zo štyroch súrodencov. Po stredoškolských štúdiách v Dolnom Kubíne a Budapešti svoj umelecký talent ďalej rozvíjal na Akadémii výtvarných umení v Budapešti. Po vzniku prvej Československej republiky sa presunul do Prahy (1919  –  1924, prof. J. Loukota, V. Bukovac, M. Pirner, J. Obrovský, M. Švabinský). Počas tohto obdobia navštevoval aj maliarsku školu prof. Delugu vo Viedni. Po absolutóriu sa presťahoval naspäť do rodných Turian, kde si zriadil prvý skromný ateliér.

Bazovského prvé „profesionálne“ diela sú charakteristické snahou o zachytenie farieb a tvarov okolitého prostredia a ľudí, ešte bez experimentátorských snáh. Tie sa začínajú prejavovať až po roku 1929, keď spolu so Zolom Palugyayom podnikli študijnú cestu do Paríža. Tu, v mekke umenia, sa Bazovský oboznámil s impresionizmom, expresionizmom, kubizmom, ale aj so starým umením Egypta či Afriky. Tieto impulzy, ako aj uvoľnené prostredie parížskych námestí a bulvárov, mali na Bazovského ďalší tvorivý progres obrovský vplyv.

Po návrate domov sa už v trojici Bazovský – Palugyay – Alexy začali sústavne potulovať po rázovitých oblastiach Slovenska – Orave, Detve a Pohroní. Objavovali čaro a podstatu svojej domoviny a novými výrazovými prostriedkami ju zachytávali v skicároch a na rôznych maliarskych podkladoch. Svoje diela prezentovali s pozitívnymi ohlasmi po celom Slovensku. Od roku 1931 si spolu s Alexym prenajali ateliér v Martine a pokračovali v bohatej výstavnej činnosti.

V rokoch 1936 a 1937 bol Bazovský dvakrát na študijných cestách v Dalmácii. Tieto výpravy predznamenali nové tvorivé obdobie autora s dôrazom na slnkom prežiarenú farebnú škálu, byzantizujúce, fullovsko-galandovské plošné koncipovanie obrazu a postupnú geometrizáciu motívov. Bazovský v tomto období v diele Zlatý deň (1939) po prvýkrát použil symbolické motívy slnka a vtáka, ktoré sa neskôr v jeho tvorbe udomácnili spolu s motívom mesiaca, holubice či lastovičky ako trpké pripomienky vojnového obdobia. V októbri 1939 sa oženil s Aninkou Ráztokayovou.

Počas druhej svetovej vojny Bazovský obmedzil svoju maliarsku tvorbu a priklonil sa ku komorným formám umenia – linorezom, kresbám, temperám a gvašom s tematikou komorných zátiší, mestských periférií či člnkov. Farebná paleta sa v tomto období zvýraznila, do popredia vystúpili tmavozelené a červené tóny. Práve kolorit sa v tejto vojnovej tvorbe stal hlavným symbolom doby – najpríznačnejším odtieňom tohto obdobia je farba zrazenej krvi – caput mortua.

Po vojne a vážnom ochorení, ktoré ho na dlhší čas obmedzilo v práci, prichádza Bazovského najšťastnejšie tvorivé obdobie. V rokoch 1946 a 1947 sa vrátil znovuobjavovať rôzne zákutia Oravy. Životný rytmus, prirodzená úprimnosť a bohatá farebnosť tohto kraja bola pre neho životnou inšpiráciou. V týchto rokoch vznikla časť jeho najlepších obrazov, napríklad Malatinský býk.

Na I. zjazde slovenských maliarov, sochárov, grafikov a architektov v roku 1949 v Bratislave bola vyhlásená doktrína socialistického realizmu. Bazovský zostal i napriek svojej prvotnej snahe o aplikáciu tejto doktríny nepochopený a na umeleckú scénu sa vrátil až v roku 1953. Jediným svetlým bodom tohto obdobia bol rok 1950, keď jeho obrazy kúpila novozaložená Slovenská národná galéria. Inak predstavovalo pre maliara veľmi ťažkú periódu, keď mu bolo pre finančnú krízu zabavených 77 obrazov a následne bol deložovaný zo svojho martinského ateliéru.

Po roku 1953 navštívil Bazovský na pozvanie Ernesta Zmetáka Rabču, ktorá v ňom opäť prebudila tvorivú inšpiráciu. Práve táto tvorba predstavuje jeho vrcholné dielo. V roku 1957 sa vo veľmi zlej finančnej situácii spolu s manželkou presťahoval do Čemíc, kde si zriadil skromný ateliér. Na následky nedostatku jedla a tepla však opäť vážne ochorel a jeho tvorivá aktivita sa náhle ukončila. O Bazovského samotách, ktoré maľoval v záverečnom období tvorby, sa dočítate v článku dielo v detaile.

Bazovský celkom štyrikrát vystavoval na bienále v Benátkach a prezentoval Slovensko tiež na bienále v São Paulo a na Výstave československého výtvarného umenia v Helsinkách. V roku 1961 bol menovaný zaslúžilým umelcom a pri príležitosti jeho 65. narodenín národným umelcom. V roku 1962 sa presťahoval do vily v Trenčíne. Napriek zdanlivej rehabilitácii umelca sa až v roku 1967 podarilo jeho hlavnému komisárovi Karolovi Vaculíkovi konečne usporiadať výstavu celoživotného diela v Slovenskej národnej galérii. Pri tejto príležitosti vyšla aj Bazovského reprezentatívna monografia, mapujúca jeho celoživotné dielo.

Bazovský zomrel 15. decembra 1968 v Trenčíne. Vo februári 1969 bola založená Galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne. Od roku 1972 k dnešnému dňu vo svojom zbierkovom fonde spravuje viac ako 1200 autorových kresieb, gvašov, tempier a olejov.

Maliarsky príbeh Miloša Alexandra Bazovského je v slovenskom výtvarnom umení ojedinelý. Jeho tvorba je stopou a dotykom s dobou, ktorá hoci je dávno minulá, prihovára sa nám stále rovnako aktuálne svojim ľudským rozmerom a nadčasovým posolstvom.