Slovenská armáda sa po boku nemeckej armády zúčastnila ťaženia proti Poľsku v septembri 1939 a v júni 1941 útoku na Sovietsky zväz. „Slovenskú armádu nacisti, prirodzene, nepovažovali za plnohodnotného spojenca, ale jej nasadenie na východe vedeli veľmi dobre propagandisticky využiť: bola to jediná armáda slovanského štátu, bojujúca proti veľmoci, ktorá navzdory svojmu komunistickému režimu platila stále za symbol slovanských národov.“
Vojnové reportáže z okupovaných území Sovietskeho zväzu vznikali najmä preto, aby utvrdzovali Slovákov o zmysle a význame vojenských operácií slovenskej armády. To však neznamená, že mnohé z nich nedemonštrovali skutočné vojnové udalosti a nevytvárali čiastočný obraz o vojne na východe.
Podstatná časť fotografií, ktorá vznikla na východnom fronte, je inscenovaná. Snímaná situácia je vopred premyslená a skonštruovaná. Vojnové fotoreportáže, realizované striedavo dvoma vojnovými reportérmi – Jozefom Cincíkom a Jozefom Teslíkom, možno z hľadiska miery ich „autenticity“ rozdeliť do troch základných kategórií. K propagandistickým záberom patria fotografie, ktoré sú totálnou ilúziou o vojnovej realite. Ďalej mnohé fotografie zaznamenávali rekonštruované situácie, ktoré sa bežne na bojisku stávali, a napokon sú to priame a bezprostredné reportáže.
Prvú kategóriu tvoria fotografie propagujúce konkrétne ideologické posolstvá smerujúce k národu: napríklad lúčiace sa „haemistky“ na slovenských železničných staniciach s vojakmi odchádzajúcimi na front, ďalej sú to vojaci čítajúci denník HSĽS Slovák, časté boli i podoby vzájomného „priateľstva“ a porozumenia slovenských a nemeckých vojakov atď.
Pre druhú kategóriu fotografií je typické inscenovanie udalostí, ktoré sa na fronte bežne stávali, vychádzali z osobnej skúsenosti členov armády. Boli pre fotografa príliš nebezpečné, a preto praxou vojnových reportérov bola čo možno najverenejšia rekonštrukcia týchto udalostí. Hoci boli fotografie v dobovej tlači prezentované ako autentické, nebolo tomu tak. Do istej miery by sme takéto fotografie mohli považovať za akýsi „naratív“ o pravde z vojnovej reality. Najucelenejšia reportáž dokumentuje inscenáciu bojov o ukrajinskú obec Lipovec, kde slovenská armáda zviedla pravdepodobne najsilnejšie boje o malú časť sovietskeho územia. S odstupom krátkeho času nafotil Jozef Cincík rekonštrukcie vojnových udalostí so skupinou 6-8 vojakov v teritóriu, kde sa boje skutočne odohrávali. Preto „otázkou nie je, ako presne, alebo ako objektívne fotografie reprezentujú skúsenosť reality, ale či ony alebo akékoľvek iné druhy obrazov môžu byť použité na ‚prerozprávanie pravdy‘ o realite, ktorej podoba sama osebe môže byť ilúziou“.
Napokon vznikali na východnom fronte aj priame a bezprostredné zábery. Týkali sa rutinnej práce vojakov pri zaisťovaní dobytého územia alebo pri zabezpečovaní ostrahy nad sovietskymi zajatcami.
Bohunka Koklesová ●
Sen x skutočnosť Umenie & Propaganda 1939—1945 (Slovenská národná galéria, 2016)
