Národ sebe ZP

Pojem propaganda má viacero definícií: v zásade ide o usmernený (skreslený, „retušovaný“, manipulovaný, selektívny...) obraz sveta vyhovujúci prevádzkovateľom moci, ktorí ho využívajú na jej upevnenie. Slovenský štát mal na realizáciu propagandistických cieľov k dispozícii špecializovaný orgán – Úrad propagandy. Slovami jeho šéfa Tida J. Gašpara: „Bolo treba mixovať veci, ktoré svetu hovorili o nás a bolo treba vkusne garnírovať a servírovať veci, ktoré o svete hovorili nám.“ Úlohou propagandy (a Úradu propagandy) bolo jasne zadefinovať plusové a mínusové hodnoty spoločnosti, jej priateľov a nepriateľov, veci dobré a zlé, škodné i neškodné. Propaganda prostredníctvom svojich – otvorených či skrytých – kampaní inkriminovala „škodcov národa“ („kto nejde s nami“ – koho záujmy sú iné, ako naše – „ide proti nám“) a naopak nekriticky oslavovala „trvalé svetlá“, ikony národnej pospolitosti. O čo neistejšia (a nelegitímnejšia!) je moc, o to silnejšia je, spravidla, (jej) propaganda. Zameranie propagandy, jej témy, kľúčové motívy a figúry, rovnako ako jej intenzita boli prirodzene historicky determinované. Určoval ich „rytmus“ vojnového konfliktu, geopolitická situácia i vývoj frontu.

Protisovietska (protiboľševická) propaganda bola napríklad intenzívna pred vypuknutím vojny. Medzi rokmi 1939—1941 (Pakt Ribbentrop – Molotov o neútočení) prirodzene utíchla, po napadnutí Sovietskeho zväzu v júni 1941 opäť gradovala a vrcholila v čase obratu frontu. Zvlášť agresívnu podobu, intenzívne živenú aj z domácich zdrojov, nadobudla počas povstania v súvislosti s približovaním sa frontu, prienikom Červenej armády na slovenské územie a s vymedzovaním sa voči konkurenčnej propagande. Protičesky zameraná propaganda bola intenzívna najmä na začiatku existencie slovenského štátu. Pomáhala totiž oprávňovať novú štátnosť. Následne ju prekryli iné záujmy (napr. démonizácia Židov počas deportácií). Znovu aktuálnou sa stala po auguste 1944 v súvislosti s rekonštruovaním Československa a so snahou o jeho zdiskreditovanie (silný antibenešovský tón ľudáckej propagandy). Jedine protižidovská propaganda bola za slovenského štátu takpovediac konštantná, pričom príležitostne fúzovala a takpovediac sa revitalizovala aj s agendou ostatných „nepriateľov národa“.

Katarína Bajcurová ● Sen x skutočnosť Umenie & Propaganda 1939—1945 (Slovenská národná galéria, 2016)