0:39:55

„Divočina pre mňa znamená už neexistujúci priestor, alebo priestor veľmi, veľmi ďaleko. Evokuje vo mne synonymum pre slovo nedostupnosť, nedostupný priestor. A takých priestorov máme celkovo už celkom málo, ak vôbec. 

Hľadám tam..., hľadám... samotné putovanie – pohyb je dobrý, dobrý pre získanie nadhľadu, odstupu od vecí každodenných... vtedy som off-line. Je to útek pred prílivom virtuálnych informácií a útek pred pocitom, že ‚nemám čas‘. Keď sa idem prejsť do prírody, vypustím ‚z klece‘ Bonyho (nášho psa), a zároveň aj moju myseľ... 

Svojimi maľbami by som chcela sprostredkovať radosť z tyrkysovej farby (zo všetkých farieb). Sprostredkovať pocit, aké to bolo, keď nebol internet (sprostredkovať váhu vlastného tela. Limity tela, ktoré pri chôdzi môžu nastať)... myslím tým, pri putovaní krajinou. Ďalej sprostredkovať pocit zodpovednosti jednotlivca voči prírode (krajine), ktorá naozaj rapídne mizne. Paradoxom celej mojej zobrazenej krajiny je zdroj, z ktorého čerpám. Zobrazujem sekcie z biografického filmu (čiže technologický výdobytok modernej doby), ktorý rozpráva o P. Gauguinovi a jeho potulkách po Tahiti (2018). 

Určite je to aj o mojej osobnej túžbe prostredníctvom filmu preniknúť do tajov ďalekých krajín, pomocou veľmi jednoduchého až naivného premaľovania jednotlivých políčok z filmu. Prvým impulzom, čím ma tento film o krajine úplne nadchol, bolo jasne prítomné svetlo. Svetlo a oko sú pre mňa základné aparáty pre schopnosť vnímania farebných vnemov. Fascinuje ma (svetlo).“ – Erika Miklóšová

Alexandra Tamásová ● Katalóg k výstave Do divočiny