Don Quijote a Sancho Panza

Z hľadiska „vnútornej angažovanosti“ a prehlbujúceho sa humanizmu umeleckej výpovede mala ďalekosiahle vyžarovanie tvorba pražského Slováka Cypriána Majerníka (1909 – 1945), kľúčovej umeleckej osobnosti mladej generácie. Dokázal vyjadriť nielen novú generačnú antiklerikálnu a národoveckú skepsu, ale citlivo absorboval narastajúcu rozpornosť doby: od druhej polovice 30. rokov sa v Majerníkovej maľbe stupňovali nové pocity duchovnej rozjatrenosti, existenciálnej osamelosti, emocionálnej účasti na krízových až katastrofických situáciách človeka vo vtedajšom svete.

V centre zrelej maľby Cypriána Majerníka bola potreba „úniku zo sveta“: ťaživá osobná situácia umelca sa premietla do sujetu, v ktorom na jednej strane stojí osamelý, opustený a bezbranný človek, na strane druhej nepriateľský hrozivý svet. Na jeho maľbách sa objavuje sa tragikomická postava Cervantesovho Rytiera smutnej postavy (Don Quijot a Sancho Panza, 1940), defilujú nevinné a bezmocné obete násilia (Milosrdný samaritán, 1940), kone bez jazdcov, vojnoví utečenci, štvanci na úteku, ľudia blúdiaci v anonymnom svete uprostred vojnového chaosu (Utečené kone, 1941; Utečenci, 1943).

Ich putovanie to je vlastne nezmyselná a neodvratná cesta bez východiska a nádeje, púť kamsi do neznáma, ktorej jediným cieľom je – smrť, ničota. V tragickom finále forma pre maliara stratila svoj význam, volí rýchly, delený a nedbalý rukopis, monochrómnu farebnú škálu, radikálne polemizuje s tradične chápanou aurou umeleckého diela.

Katarína Bajcurová ● Moderna ...to najlepšie čo doma (v galérii) máme... (29. 3. - 30. 9. 2012 : Slovenská národná galéria, Bratislava)