Autorka je jedna z najvýznamnejších českých povojnových umelkýň, oscilujúca medzi sochárstvom, maliarstvom, kresbou, tvorbou grafík a koláží. Janoušková absolvovala kurz na Odbornej škole sochársko-kamenárskej v Hořiciach (1941 – 1942), študovala na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (1942 – 1943; počas vojny mala UPŠ štatút akadémie), v rokoch 1945 – 1948 na VŠUP v Prahe, 1948 – 1949 na AVU v Sofii.
Vo svojich prácach sa zaoberala predovšetkým ľudskou figúrou, resp. človekom ako takým, niekedy zastúpeným symbolmi ako posteľ alebo perina. Pre svoju sochársku tvorbu Janoušková často používala staré kusy farebného smaltovaného plechu, ktoré nachádzala na smetiskách. Tieto plastiky charakterizuje humor, až groteska.
V 70. rokoch sa (aj z politických príčin) venovala najmä menej náročnej technike koláže. V nej kombinovala nájdené materiály (napr. farebný papier, ktorý rôzne skladala, kusy starých plagátov a pod.) s vlastnou kresbou a maľbou. Jej sochy, ale aj figúry objavujúce sa na maľbách a v kolážach, evokujú svojím zredukovaným tvaroslovím a silným výrazom pohanské modly. Najmä po smrti manžela, sochára Vladimíra Janouška (1922 – 1986), charakterizuje jej práce znepokojivý, až tragický tón. Z tohto obdobia je aj dielo Hlava (1987).
Alexandra Tamásová ●
katalóg k výstave Medzi selankou a drámou – príbeh zbierky insitného umenia v SNG