Článok je skrátenou verziou rozhovoru publikovaného v aktuálnom vydaní magazínu o umení 365°.

 

Ján Berger (1944) sa narodil v Třinci. Absolvoval strednú Školu umeleckého priemyslu, od roku 1962 bol poslucháčom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (ateliér prof. Jána Mudrocha). Koncom roka 1968 sa stal pedagógom, najskôr na bratislavskej ŠUP-ke, neskôr pokračoval v pedagogickej činnosti aj na VŠVU. V roku 1974 mal prvú samostatnú výstavu v Nitrianskej štátnej galérii, neskôr vystavoval v Bratislave, Nitre, Senici, Trenčíne, Banskej Bystrici, v Martine a v roku 2000 sa uskutočnila jeho prvá retrospektívna výstava v Galérii mesta Bratislavy. Okrem lokálneho prostredia vystavoval v Antverpách, Mexiku, Padove, Montfalcone, New Yorku, Londýne, Bruseli… Jeho dielo sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie a väčšiny slovenských galérií, zo zahraničných napríklad v Múzeu krásnych umení v Rio de Janeiro a v zbierke Európskeho parlamentu v Bruseli. Žije a tvorí v Bratislave.

Ján Berger - Zátišie so zrkadlom, 1974-1984, Slovenská národná galéria

Matej Fabian (1979) sa narodil v Banskej Bystrici. V rokoch 2005 až 2011 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Katedre maľby a iných médií v IV. Ateliéri profesora Ivana Csudaia. Od 2011 do 2014 absolvoval doktorandské štúdium u doc. Stanislava Bubána v Kabinete kresby. V roku 2014 získal druhé miesto v súťaži VÚB Maľba a bol finalistom ceny Nadácie NOVUM. V roku 2010 bol za Slovensko nominovaný na Henkel Art Award. Z posledných samostatných výstav spomeňme Odmäk v bratislavskej Photoport Gallery, Existential Boredom v PRFR Bratislava alebo PERSONAE v pražskej galérii NoD (posledné dve s Jakubom Janovským). Jeho dielo je zastúpené v zbierke Galérie mesta Bratislavy a v súkromných zbierkach v Rakúsku, Chorvátsku, Českej republike, Dánsku, Francúzsku, Nemecku, USA a Rusku. Žije a tvorí v Bratislave.

Matej Fabian - Misfits (inštalácia), 2011-2013

---

 

Matej Fabian: Vo svojich spomienkach na detstvo spomínate na čas strávený na česko-poľskom pohraničí, v Českom Tešíne. Ako dôležitý pojem uvádzate život „na rozhraní“. Pod „rozhraním“ rozumiem nielen hranicu, ale aj istý mentálny stav rozkročenia medzi viacerými životnými rolami. Ako po čase hodnotíte vaše „rozhranie“? Pričom ma zaujíma najmä vzťah medzi rolou učiteľa a vysokoškolského profesora a umelca/maliara. Nevnímali ste to nikdy tak, že vás škola v tvorbe obmedzovala? Nenosili ste si problémy študentov domov? Ja som učil chvíľu, v rámci doktorandského štúdia (väčšinou som zastupoval na kresbe a učil základy maľby pre nemaliarov na Drotárskej) a problémy študentov som si nemal prečo nosiť domov, ale časovo ma to teda dosť obmedzovalo…

Ján Berger: Malý životný paradox. Ako najmladší z troch súrodencov som sa narodil v marci 1944 na českom území Sliezska, vtedy v nemeckej nacistickej ríši. Môj rodný list musel byť v nemčine s pečiatkou, na ktorej je svastika – dnes muzeálny dokument. Po celú vojnu naša rodina nemala žiadne občianske práva. Po rozdelení Československa som mal v rodine jediný právo a možnosť si zvoliť štátne občianstvo. Ako hovoríte, „rozhranie“ či „rozkročenie“ nie je len v našich životných rolách, ale vyplýva zo situácií a súvislostí, v ktorých nám prišlo žiť, a potom sa v najrôznejších podobách vlečú našimi životmi.

Vaša úvodná otázka obsahuje poriadnu dávku problémov. To mentálne „rozkročenie“ medzi tým, pre čo sme sa rozhodli, teda v prípade vás a mňa medzi maliarstvom a hocakou inou paralelnou činnosťou, bude viac či menej prítomné. V praxi umelcov, a nielen maliarov, sa zmenil stáročiami udržiavaný status človeka, ktorý dostáva zadania, aby ich vďaka talentu a svojej príprave riešil. Kedysi majster zabezpečoval chod svojej dielne a zároveň učil, aby jeho žiaci mohli zodpovedne participovať na jeho zákazkách – teda zodpovednosť na oboch stranách.

Ján Berger - Golgota, po 2000, 170x140 cm

 

Súčasný učiteľ, umelec, a nielen umelec, každý je stále viac tlačený do iných činností, neplodných a formálnych, ten „umelecký učiteľ“ ešte aj do celkom neporovnateľnej vedeckej metodiky. Stále viac a viac sa buduje až akási „kafkovská“ nadstavba.

Len v časovej medzere medzi obdobím umeleckých štúdií mojej generácie a súčasnosťou nastala výrazná priepasť. Naši profesori, a to ešte stále v časoch bujného socializmu, si udržiavali dištanc. Ešte stále sa zachovávala akási spojujúca niť a povedomie, čo je umelecká dielňa, i keď to už nemohlo byť také jednoznačné, lebo sa napríklad zmenili technologické podmienky. 

Je to asi tak, ako keď súperí slobodné povolanie s inštitucionalizáciou – musí dochádzať k potýčkam, napätiam a pocitom obmedzovania. Je fakt, že škola do istej miery vždy obmedzuje, a to z jednej i z druhej strany „katedry“. Nemôžem klamať sám seba, že som bol výnimkou, ale k tomu sa ešte určite v našom rozhovore dostaneme. Problémy študentov a dokonca aj vážne, niekedy čisto ľudské, som si dosť často nosieval domov, alebo tam priamo prichádzali.

Ján Berger - Pohľady na seba, 1987, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

Matej Fabian - Monument No. 1, 2012, súkromný majetok

 

Matej Fabian: Pán profesor, ako jeden z mála ste zažili na VŠVU aj situáciu pred rokom 1989. Vedeli by ste porovnať obidva spôsoby maliarskej výučby? Ja to vnímam tak, že momentálne sa na škole málo diskutuje o tom, čo maľovať, hoci pravdou je, že sa to nie vždy dá… A to z rôznych dôvodov. Ja napríklad som „procesuálny“ typ, čo znamená, že musím najskôr začať maľovať, až potom sa ukáže, čo vlastne z toho vzíde, a až potom to zo mňa lezie jedno po druhom… 

Ján Berger: V otázke je obsiahnutá aj časť odpovede, keďže priznávate svoju typologickú príslušnosť a svoju maliarsku konštitúciu charakterizujete ako „procesuálnu“. Ten spomínaný nedostatok diskusie medzi mladými pravdepodobne nevyrieši rozprávanie, možno je to vákuum, ktoré vzniklo v dôsledku vyčerpanosti z latentne sa prelievajúcich ideológií. Tá moja „starosvetská“ predstava napriek mojim nedôslednostiam iritovala okolie. Nevychádzala zo sentimentalizmu či pomýlených sympatií, alebo inklinácií, ale z nevyhnutnosti, z potreby napĺňať prázdno individuálnymi maliarskymi aktivitami, pokusmi o vlastné primerané interpretácie toho, čo je okolo nás a v nás.

Sotva možno vedieť, ako a čím naštartujeme naše tvorivé mechanizmy a aký výsledok nás očakáva. Myslím si, že u maliara je v popredí vizualita, lebo cez ňu vedie cesta k myšlienke. Aby som nezabudol, tiež sa hlásim k istému typu procesuálnosti a príbuznej maliarskej typológii. Od roku 1987 som spoznával situáciu na VŠVU, kde som viedol Ateliér komornej maľby. Voči vtedajšiemu jednoznačne dominantnému postaveniu sochárstva bola maľba v menšinovom postavení.

Ján Berger - Divadlo, 1970, Stredoslovenská galéria

 

Vtedajší prorektor prof. Ľudovít Petránsky, potom nakrátko posledný predrevolučný rektor, s ktorým som sa stretol prvýkrát, až keď ma oslovil, aby som prijal vedenie ateliéru maľby, očakával, že vytvorím pendant Ateliéru monumentálnej maľby, ktorý viedla prof. Eugénia Lehotská. Veľmi skoro som spoznal akúsi pomýlenosť až maniackeho „ducha“, ktorý nepochopiteľným favorizovaním veľkomoravskej mytológie podrýval podstatu voľných umení. Nebral som to na vedomie. Už na mojom prvom prieskume som mohol prezentovať niekoľko dobrých študijných výsledkov bez stopy spomínaného balastu a nič sa nestalo.

Porovnávať spôsoby výučby maľby pred rokom 1989 a po ňom je nad moje sily, je to úloha na serióznu štúdiu pre fundovaného teoretika. Zo svojho vlastného pohľadu môžem povedať len toľko, že v „normalizačnom“ období, teda v 70. a 80. rokoch 20. storočia (predtým bola úplne iná situácia) nepanoval už dlhé roky nezmyselne uvádzaný socialistický realizmus, o ktorom možno hovoriť v 50. rokoch. Panoval úplne chaotický pseudosymbolizmus, akési „nahrážky“ veľkých myšlienok cez plytké zmesky dekorativizmov a konvenčných formálnych „zlepenín“. Tá dlho nastoľovaná veľkomoravská myšlienka na VŠVU bola súčasťou dobových obsesií. Treba priznať, že serióznejšie výsledky a program boli v kresbe a technologickej príprave (dobré remeslo).

Voči tomuto všetkému, voči akejsi zjednocujúcej pochybnej idei, ktorá bola viac „náterom“, nastal po roku 1989 čas diametrálne diferencovaných umeleckých i pedagogických názorov, a tiež odveká silná potreba odlíšenia, ktoré zas len tak ľahko neprichádza a zriedkavo prináša hlbší význam. 

Ján Berger - Po dúhe, 1985, Stredoslovenská galéria

 

Matej Fabian: Myslím, že téma výučby je dobrým premostením k otázke samotnej maľby. Kedy maľujete? Kedy to na vás „príde“? Je pri tom dôležitá životná situácia, dobré či zlé emočné nastavenie? Čo pri tom počúvate? U mňa chvíľu trvá, kým sa do „toho“ dostanem, preto sa snažím maľovať každý deň, pokiaľ je to možné… 

Ján Berger: Môj pracovný režim nebol a ani nie je vzorový. Trochu sa hanbím, ale s výnimkou čias štúdií som pracoval s menšími, ale i väčšími prestávkami. Pre vlastné ospravedlnenie – bol to skôr dôsledok nezvládnutia súbežnosti so školou, nebola to ani tak vec organizácie času, ale často akéhosi vyrovnávania emocionálnych stavov. Maľovanie pre mňa nebolo, ani nie je útekom, reakciou na emocionálne „trable“, pre prácu potrebujem pozitívnu motiváciu. Som citlivý na všetky výkyvy, a tak ma dosť často trápia migrény. Veľmi dobre a už dosť dávno viem, že to na mňa len tak „nepríde“ a že k tomu musím pristúpiť a začať, potom ma to vtiahne, zabudnem aj na hudbu, čo je dobrý znak. Jednoducho to nejde bez chvíľ trápenia a pocitov neprekonateľných prekážok, bez návratov a premaľúvania, ale i radosti a napínavých momentov.

Hoci mám rád fyzickú prácu, nikdy mi nebolo blízke „nádenníčenie“, už vôbec nie v súvislosti s maľbou. Keby som sa bol v detstve dlhšie venoval hudbe, teda hre na klavíri, možno by som sa ocitol na ďalšom rozhraní. Hudbu potrebujem, ale aj ju počúvam, a tak sa potom vraciam do „zblbnutia“ trebárs k úžasným nahrávkam Beethovenových sonát pani Varínskou, alebo k celkom iným Bachom a Debussym v nahrávke Veroniky Lovranovej. Dostal som komplet Mahlerove symfónie, a počúvam rád aj veľké hlasy – Gruberovú, Kopčáka či Netrebko, Jenisa, dnes už skoro neznámy dramatický hlas Česányiovej, ktorú som v mladosti zažil vo veľkých kreáciách. Počúvam a učím sa počúvať aj bratove skladby, či skladby jeho vrstovníkov, iný hudobný svet. Rád počúvam aj pôsobivý hlas Rotrovej či Demarczyk atď., atď… 

Ján Berger - Polia, 1987, Stredoslovenská galéria

 

Matej Fabian: Je pre vás dôležitá vášeň? Pri maľovaní, aj všeobecne… 

Ján Berger: Sakramentská otázka. Možno v mladosti by som mohol častejšie hovoriť o vášnivom maľovaní. Z veľkého románu 20. storočia Gepard, z toho južanského mĺkveho ticha horúco dýcha vášeň, niečo ako Ravelovo Bolero. Bol som určite vášnivým fajčiarom, ale keďže som už roky nefajčiar, pozorujem, že maľujem aj vďaka tomu, niekedy s akousi napätou strunou, i keď výsledok môže budiť zdanie „titernosti“, ale cítim to možno ako vášeň. 

Matej Fabian: Viem, že sa vás to pýtali asi v každom rozhovore, ale ešte raz – čo pre vás znamená farba? 

Ján Berger: To prvotné, na čo ste asi mysleli v súvislosti s farbou, bola iste farba – fenomén, farba – rezonans, podnety, ktoré provokujú a vyvolávajú naše vnímanie, našu predstavivosť, pocit priestoru alebo hĺbky, rozbujnejú našu citlivosť a asociácie, a občas ich odvedú od jadra, sú čisto zakódované vo farbe. Pre maliara farba vždy existuje v súvislosti, ako v hudbe, o jej samostatnej existencii sa dá pochybovať. A či je výlučným cieľom? Výnimočným fenoménom je pre maliara určite. Preňho je dôležitá aj jej materiálna podstata, lebo neraz ona podmieňuje postupnosti, a tak sa potom môžu objaviť významné súvislosti iného radu.

Materiálnu podstatu farby nemusíme prirovnávať k vlastnostiam sochárskych materiálov, nie je ani ich ekvivalentom, ale je tam istá príbuznosť, možno len pocitová. Aby moja odpoveď neostala neosobná, poviem, že neviem celkom presvedčivo, ale ani tak „pre seba“ vyjadriť príčiny, pre ktoré pri maľovaní stále „uprednostňujem“ tón farby, jej teplotu, mäkkosť alebo drsnosť, a možno i hranatosť, a tak vždy oľutujem, keď nenávratne pokazím podmienky pre priezračnosť tónu, ktorý tu ešte pred momentom bol…

Rád by som povedal, že len výnimočne môžeme stretnúť absolútne zjednotenie čistého vizuálneho fenoménu farby s jej materiálnou bázou, ako v niektorých dielach Rembrandta, kedy nepochybujeme, že sa tu dokonale zliali meď a zlato… 

Ján Berger - Zlatá záhrada, 1975, Galéria Miloša Alexandra Bazovského

 

Matej Fabian: Spomínate na cesty ešte počas štúdií do Bulharska, ale aj Macedónska. Máte pocit, že boli pre vašu farebnosť kľúčové? Ak aj nie, mám dojem, že niečo, nazvime to „byzantské“, vo vašej maľbe ostalo… Myslíte si, že poloha Slovenska na okraji civilizačných okruhov (Európa vs. Rusko) sa projektuje aj do vašej maľby? Mám tiež pocit, že na Slovensku sa maľuje farebnejšie a poetickejšie ako napríklad v Čechách… 

Ján Berger: Svet Balkánu pred polstoročím z pohľadu západného sveta patril k niečomu „zabudnutému“. Bulharsko je vraj dodnes skrýšou pokladov. Boli sme vtedy skromní študenti a vedela nás nadchnúť tvrdšia, ako bola tá naša, pravdivosť života s jeho nekonečným tajomstvom. Ostal mi napríklad silný zážitok, vlastne niečo ako Van Goghovi Jedáci zemiakov. Večer v hostinci priamo v Rilskom monastire bulharskí dedinčania, hnedé upracované ruky, obradne v tichu lámali chlieb a krájali melóny, ktoré si priniesli so sebou. To bol život. A potom čierne výmaľby v kostolíku na Vitoši vysoko nad Sofiou!

O pár rokov Macedónsko s paradoxným súžitím biblického sveta, najmä biblickej prírody, zelené kopčeky so zurčiacimi pramienkami, dediny so žltými udupanými dvormi, grécke antické pôdorysy miest, amfiteáter, mozaiky a nádoby, dedinky a mestečká „polmesiaca“, kde chlapi sedeli na stoličkách so založenými nohami. Nad tým všetkým viaceré nefalšované monumentálne pomníky bojov druhej svetovej vojny, biele, symbolické a monumentálne. Hudba a častejšie „archaickí“ ľudia. Boli sme rok po štúdiách a tak sme „varili“ z toho, s čím sme tam prišli. Na nádhernom Ochride sme boli práve 21. augusta, rok po… Cítili sme inakosť Balkánu, prežívali sme skvelé zbierky ikon, ale aj ľudového umenia, všetko pôsobivé a prosté, bez efektov.

To, čo u mňa nazývate „byzantským“, je pravdepodobne sprostredkované cez poľské maliarstvo, ale i ľudové umenie, kde je mnoho prvkov tohto pôvodu. Samotná geografická poloha Slovenska zvádza k postrehom, o ktorých hovoríte. Stačí si len predstaviť „zakladateľskú trojicu“. Farebné spektrum Fullovej maľby, „zlaté“ obrazy Bazovského a ružové, niekedy belasé Madony Galandu. Z mladšej generácie konečne spomeniem nášho profesora Jána Mudrocha, ktorého bytostný kolorizmus bol kultivovaný cez Prahu na francúzskych vzoroch.

Myslím si, že slovenská farebnosť, ak tak možno vôbec uvažovať, sa ponára hlbšie do intuitívnych sfér, a tak, ako hovoríte, môže byť poetickejšia. Tá česká je asi viac regulovaná, racionálnejšia, častejšie rozvíja už formulované tendencie… 

Ján Berger - Orientálne záhrady, 1990, Stredoslovenská galéria

 

Matej Fabian: Keď som čítal Namiesto kalendária, zdali sa mi intenzívne najmä vaše opisy krajiny detstva, bolo to emočne silné… Akoby sa transformovali do vašej maľby, nemyslím tým námetovo, ale spôsobom, akým maľujete. Súhlasili by ste s tým?

Ján Berger: Plne súhlasím, ale je tam aj jeden „háčik“. Moje stále návraty ku krajine detstva, k vidieku, kde som trávil veľa času, a dokonca aj v dospelom veku, môžeme chápať len ako „široko ponímanú“ krajinu. Sú tam aj akcenty dobových fóbií a znakov, ktoré som už silne vnímal aj v akýchsi reálnych kontextoch, a teda len tak-tak ich môžeme pomenovať krajinou. Súhlasím s tým, ako ste to prečítali v spomínaných textoch. Patrí to určite k mojej emocionálnej výbave.

Pravda môže siahať do hlbších vrstiev maľby, ale aj v námetových nápovediach. Priznám sa, že občas mi je úprimne ľúto, že som sa nevenoval cielenejšie tomu, čo nazývame krajinárstvom, a to platí aj o figurálnej, či konkrétnejšie portrétnej maľbe. Upresním: je to tak, že ten náš chodníček vedie, či skôr „ide ako ide“, a tak postoj, ktorý vychádza z našej „výbavy“, je v mojom prípade v iniciačnej podobe.

Ján Berger - S večernou rosou, 1972, Stredoslovenská galéria

 

Matej Fabian: Aký máte vzťah k českej groteske? Na mysli mám najmä Jiřího Sopka, Jiřího Načeradského alebo Michaela Rittsteina. Mám pocit, že u vás sa niekde niečo podobné objavuje, napríklad v obraze Zima na stavbe (1979). Čo je však iné, je akoby obrátenie sa do seba. Vaša groteska je skôr láskavá, tajomná, kým tá česká je ironická, existenciálna, výsmešná.

Ján Berger: Nepovažujem sa za jej dôverného znalca. Spomínam si na moment, keď sa moji kamaráti vrátili z potuliek po pražských ateliéroch. Ak sa nemýlim, bol to Dano Fischer, ktorý spomenul akúsi moju blízkosť so Sopkom. Tú príbuznosť videli práve v groteske. V tom čase sa dosť výrazne prejavila najmä v mojich temperách.

So Sopkom sme sa stretli u nás na škole, ale už ako starší páni, porozprávali sme sa s porozumením. V neskoršom období sa Sopkova farba priblížila skoro Matissovej intenzite, a až autonómnosti. To zas do istej miery zatieňuje grotesku, ktorá je nesporne dôvodom Sopkovho maliarskeho videnia. Načeradský je úplne z iného „cesta“, na môj vkus až príliš vyhrocuje monumentalitu formy a cítim tam silnú väzbu na prvky vlastné Picassovi. Moja Zima na stavbe z roku 1979, ktorú ste si vybrali ako príklad, vznikla zo zážitku, ktorý pretrvával mesiace pod našimi oknami, až som sa mu poddal. Ako hovoríte, črty grotesky sú skutočne bližšie láskavému vzťahu, istej dávke súcitu, a je tam i tajomno. To ľudské zmäknutie sa udialo asi mnohými maliarskymi premenami. Som rád, že ste si to všimli, ďakujem!

Ján Berger - Zima na stavbe, 1979

 

Matej Fabian: Je pre vás dôležitý symbolizmus? Myslím, že sa vo vašich maľbách dá vystopovať, napríklad Zohnutá figúra (1980) sa mi zdá totálne „redonovská“. A čo Ensor? Na ňom mi je sympatické, že dokázal byť akoby „na rozhraní“ medzi groteskou a spomínaným symbolizmom, čo je, s dovolením, aj váš priestor… 

Ján Berger: Redon, to je kytica anemónov, nádhera tajomstva sveta, veľmi francúzska, s mierou a pôvabom. Ensor je nebezpečný a nemožno sa k nemu približovať, ale ani veľmi k nemu vracať. Je naozaj na „rozhraní“. Tie jeho zmesky symbolizmu, grotesky, s prvkami realizmu a naturalistickým ostňom, tajomnom i „revolúciou“ sú mi bytostne blízke. Občasné trýznivé prvky grotesky sú v niektorých mojich obrazoch podvedomé a podľa mňa dedené. Podobnú ozvenu som našiel v tretej generácii u dcéry Xénie v jej študentských prácach (Dve tváre, 1997) – a nie len tých – čo ma v mojom nazeraní utvrdzuje.

Pri svojich obrazoch sa občas zastavím pri skoro neznámej figúrke či tvári, ktoré vznikli „len tak“, iné sú prepracované, a niekedy akoby sa prepojili ľudská a zvieracia forma. Príbuznosti s otcovými obrazmi vidím a snažím sa im porozumieť cez jeho „koncentráky“, ako to hovoríme v domácom žargóne. O veľký súbor otcových obrazov (asi 150) prejavili ešte počas výstavy v roku 1958 záujem Nemci. Otec sa obával, aby ich neskryli. Po otcovej smrti (1962) sa 99 obrazov a kresieb z tohto cyklu ocitlo v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Niekoľko veľmi dobrých diel sa nachádza v SNG a v GMB. Ľutujem, ale otcova obava sa v istom zmysle naplnila, lebo až na výnimočné výstavné akcie sú obrazy uskladnené, teda skryté… Ešte raz Ensor: možno by som namiesto „dokázal byť“, ak dovolíte, povedal, že „bol“, a skôr „musel byť“, možno len zdanlivo, „na rozhraní“? 

Ján Berger - Zohnutá figúra, 1980

 

Matej Fabian: Aký je váš vzťah k dejinám umenia a všeobecne? Otázka smeruje aj k citáciám vo vašej tvorbe. Súviselo to s tým, že ste na ŠUP-ke vyučovali dejiny umenia?

Ján Berger: Zaručene pozitívny a začalo to dnes už legendárnym profesorom, neskôr aj dlhodobým riaditeľom ŠUP-ky Jozefom Brimichom. Nám, ešte veľmi mladým, majstrovsky dávkoval tento komplexný predmet v sugestívnej a osobitej interpretácii, akú som už potom nezažil. Práve vyšla kniha, ktorá je venovaná tejto osobnosti a škole, osobitým, bezprostredným spôsobom. Obsahuje mnohé rozhovory, spomienky mnohých bývalých študentov rôznych generácií a dokonca i rôznych profesií (Juraja Jakubiska, Jozefa Bednárika, míma Milana Sládka, grafika Gabriela Štrbu a i.). Pre zaujímavosť je tam aj zahĺbená spomienka mojej spolužiačky Zuzany Paternostro, dlhoročnej kurátorky európskej zbierky Múzea krásnych umení v Rio de Janeiro. Netušil som, že raz aj ja sám budem učiť dejiny umenia na tejto škole. Neľutujem, lebo tak, ako pri učení výtvarných predmetov, jedno či na strednej, alebo vysokej škole, sa človek sám učí. Spomínam si, že som sa často cítil tak, ako keď stojíte na veľmi zložitej križovatke bez svetiel.

Mojich niekoľko obrazových „citácií“ si po Rudovi Filovi v jeho texte do katalógu (1976) všimol v katalógu k výstave v GMB (2000) aj Ivan Jančár, a zas autorka textu v mojej monografii Xénia Lettrichová polemizuje a považuje ich za interpretácie. Čítajúc kedysi dávno listy veľkej poľskej maliarky Olgy Boznańskej som nechápal, prečo uprednostňuje Velázqueza pred Rembrandtom. Po čase som si uvedomil Velázquezovu omračujúcu maliarsku bezprostrednosť bez „zvýšeného tónu“. Jeho infantky došli ku mne inou, „triviálnou“ cestou cez rakúsku TV. Poznačil som si ju kresbou. Je jedno, či sú to interpretácie, či citácie, ale na výstavu v rozhlase, venovanú tejto problematike po roku 1989, som sa „nezmestil“ a nebolo mi to celkom jedno. Začal som si na to privykať, až som si skoro zvykol. 

Ján Berger - Sám, 1982, Stredoslovenská galéria

 

Matej Fabian: Vo vašej monografii spomínate Kosztku Csontváryho. Aký je váš vzťah k jeho maľbám? Ja som s ním mal najskôr veľký problém, prišlo mi to celé zle, ale potom, keď som videl naživo jeho Ruiny gréckeho amfiteátra v Taormine, skoro som odpadol. Keď človek porovná dobu, kedy bol ten obraz namaľovaný, a ten monumentálny formát, neostáva mu nič iné, iba žasnúť. Máte rád samoukov v umení? 

Ján Berger: Musíme ešte myslieť na to, že ten formát obrazu, ktorý vás okrem iného omráčil, bol namaľovaný bez zjednodušujúcich a urýchľujúcich spôsobov, doslova len rukou a štetcom! Myslím si, že to všetko, čo je silné a čarodejné, spôsobila u veľkého maliara Kosztku-Csontváryho, skutočného rousseauovského čarodeja-dobrodeja, nenásytná túžba po farbe.

V mojej monografii v časti „Namiesto kalendária“ ho spomínam v subjektívne vážne pociťovanej spomienke prvej návštevy Národnej galérie v Budapešti. Boli sme v druhom ročníku všeobecnej školy maliarstva, ktorú viedol profesor Ladislav Čemický. Tam nás „vyviezol“ po stopách svojej mladosti, ale hlavne kvôli výnimočnému súboru El Grecov! Samozrejme, väčšinu diel a ich autorov sme videli naživo po prvý raz. Medzi nimi práve spomínaný čudný maliar urobil na mňa veľký dojem, bol „iný“.

Samoukov nemožno vysúvať kdesi na okraj, sami sme v značnej miere stále samoukmi a dejiny umenia by boli bez nich o dosť chudobnejšie. Samozrejme, neslobodno zamieňať autodidaktov za naivných maliarov, ale aj tých mám rád, pokiaľ sa už nestali akademikmi. 

Ján Berger - V ofsetovej skladbe, 1984, Stredoslovenská galéria

 

Matej Fabian: Kto z vašich rovesníkov, možno aj svetovej úrovne je pre vás dôležitý?

Ján Berger: Neočakávajte prosím, že začnem menovať „svetové mená“, čo neznamená, že som ignorant, že ma nezaujímajú. Som „domácky“ typ a v zásade ma zaujíma ľudský život, osudy, a tak v prvom slede spomínam a vyberám tých, ktorých poznám z blízka. Napríklad spolužiaci. V našej brandži sa zvyknú očakávať konkurenčné vzťahy, ktoré bývajú negatívne. Zdá sa mi, že v našom prípade ich výrazne prevyšovala pozitivita, za ktorou je väčšinovo „kontinuované“ štúdium na trase ŠUP-ka – Vysoká škola výtvarných umení. Naše vzťahy, poznanie, sympatie, ale aj zvedavosť – neľahostajnosť, ba aj kritickosť sa za tie dlhé roky mali čas rozvinúť do ľudského kontaktu.

Taký ľudský i maliarsky, a verím, že aj obojstranný vzťah sa vyvinul medzi Ľudom Hološkom a mnou. Hoci naše programy rástli paralelne v jednom čase a v jednej klíme, neprerástli cez seba, a tak sa stávalo, že nás často na výstavách zavesili vedľa seba zo zvyku alebo pre zjednodušenie. Rozumieme si, máme blízke, i keď dosť zásadne rôznorodé východiská, ale aj cítime veľmi príbuzné maliarske hodnoty. Moje cesty v mladosti do Jablonice, kde Hološka s rodinou žije celý život, mali prázdninový nádych a vždy boli zaujímavé. Dodnes u nás doma na stene nájdete jeho temperu z diplomovky, jablonickú jabloň, tiež žlté zátišie, jedno z jeho „laboratórií“, ktoré súvisí s hŕbou „písaniek“, teda vzrušujúcich zošitov, poznámok, projektov maliara, záznamov kresbou, maľbou i písmom. Majú „štich“ konceptu. Neboli sme v jednom ateliéri ani ročníku, musím však spomenúť diametrálne odlišné cítenie, mocne budovaný program, a aj rozsahom impozantný.

Ján Berger - Echo, 1980, Slovenská národná galéria

 

Maliarske dielo Stanislava Balka je dramatické, má podobne vnútorne vynútenú stopu ľudských životov i ľudskej histórie, ako to vidíme v sochárskom diele Jozefa Jankoviča. V ateliéri ma vždy pútala vrodená grotesknosť Cyrila Koreňa, osobitá expresia s pôsobivou a od nás všetkých odlišnou farebnosťou. Medzi modranskými vinohradmi sa zas usadil náš ročníkový „Benjamín“ s priezviskom známym z československej histórie Karol Šrobár (vnuk Vavra Šrobára). Ako jediný z nás sa sústredene a kontinuálne venuje krajinárstvu, čo ho vlastne „vysunulo“ z povedomia dobovo závislej odbornej verejnosti. Vernosť prostrediu, téme a motívu pripomína známeho modranského maliara Ľudovíta Ilečku. Nie spoločná školská lavica, ani maľba, len číra rozmanitá výtvarnosť, celkom zvláštna odroda celoživotne pestovanej invencie – Otis Laubert. A takýmto spôsobom by som mohol pokračovať…

Prečo ten dlhý úvod? Dovolím si totiž zapochybovať o zmysle samotného označenia „svetové umenie“, „svetoví umelci“… Čo to vlastne chce povedať? To, čo sa za stáročia zadržalo v tej „zlatej“ sieti, to je triedenie času, len ťažko by sme našli iné motívy, akými je presvedčivá ľudská a osobná schopnosť maliarskeho interpretovania sveta. Čo všetko to spôsobilo, aké sily, aké osobné šťastie, to možno len tušiť, aj to len výnimočne. Zdá sa mi, že až na výnimky (napríklad Jean Claire) sa odborníci vyhýbajú rukolapným dôkazom a možnostiam niečoho, čo by sme mohli nazvať „porovnateľnosť“. Keď prezeráme tie obrovské knihy a katalógy, kde sa mená dosť pravidelne opakujú, ťažšie hľadáme dôvody takýchto výberov.

Sínusoida uplynulých stáročí určite obsahovala „nevyrovnané účty“, na nej nachádzame dobové fascinácie, ideológie, rarity i očarenia, bontón a mondénnosť, ale aj extravagancie rôznych chutí a vkusov. Nedá sa však poprieť prítomnosť „vysokej latky“ vysokej úrovne maliarskych interpretácií, ako aj samotnej náročnej realizácie. So vzrastajúcim individualizmom v akomsi hurhaji ochabuje celistvosť maliarstva, zneprehľadňuje sa jeho zmysel a funkcia, ale i hranice. Objavuje sa jeho tvár, zmietajúca sa v zajatí vlastných pudových ošiaľov a obsesií, objavuje sa bezradnosť i bezbrehosť a voluntarizmus bez mantinelov. 

Ján Berger - Autoportrét, 1988, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

 

Matej Fabian: Na vašich obrazoch je pre mňa zaujímavé to nutkavé premaľúvanie jednotlivých častí, ako napríklad pri Autoportréte (1988), pričom si ten obraz stále viete „ustrážiť“, čo ja neviem vôbec. V niečom mi to pripomína Sigmara Polkeho (hoci má celkom iné východiská). Ale v tom, hoci inom pokračovaní, respektíve nadviazaní na predchádzajúcu vrstvu maľby, ako aj na „naratívum“ obrazu, sa mi to zdá podobné. Je pre vás Polke zaujímavý? 

Ján Berger: Keďže ste si všimli Autoportrét z roku 1988 doplním, že pochádza z trojice, ale namaľoval som viacero vlastných, možno aj čudných podobizní. Jeden z tejto trojice sa zmenil na dvojitý autoportrét, niečo ako maliar a model (to sa stalo druhýkrát), ten som po rokoch toľko trápil, až tak trochu „spráchnivel“, ale mám k nemu dobrý vzťah. To, čo priliehavo pomenúvate „nutkavým premaľovávaním“, sa prirodzene neobjavuje len v autoportrétoch, ktorých zas tak veľa nie je, ale aj v celkom iných plátnach, mimochodom aj gvašoch – temperách. Nie vždy to postihlo len ich časti. Premiestňovanie akcentov však môže zatieňovať rôzne iné pohyby na obraze.

Fragmentárne a niekedy celkové „prestavby“ sa prepletajú celou mojou tvorbou. Vnímam to aj vo svojich novších obrazoch, v mýtických scénach (napr. Mýtická scéna III, 2011 – 2013, olej na plátne, 130 × 110 cm). V tejto súvislosti len tak voľne si dovolím spomenúť problém „metódy“: „Je dobré, že nemám metódu, lebo by som sa unudil k smrti.“ (Degas) V súvislosti s vašou otázkou na môj vzťah k Polkemu môžem len „nezodpovedne“ a povrchne povedať toľko, že keby som ho poznal z autopsie, určite by ma zaujímal. Medzi nami sú príliš silné prekážky. Elegancia a ľahkosť, množstvo námetových fragmentov… – ale nie je mi ľahostajný. Musím si ho dobre popozerať. Vekom sme si veľmi blízki.

Ján Berger - Biela noc, 1971, Slovenská národná galéria 

 

Matej Fabian: Mala predčasná smrť vášho otca dosah na vašu tvorbu? Pýtam sa preto, lebo sa mi počas štúdia na VŠVU stalo to isté. A myslím, že ma to viedlo k istému „prebudeniu“, mám pocit, že sa moja maľba stala nástojčivejšou a kvalitnejšou. Akoby to predtým bola len taká hra… 

Ján Berger: Otcova náhla a neočakávaná smrť na tretí deň po mojej maturite bola silou veľkého faktu života, niečím, čo ma „postavilo na nohy“ bez extrémnych emócií a sentimentalizmu. Po dvoch týždňoch som nastúpil na prijímacie skúšky na VŠVU. Myslím si, že dôležitý faktor, ktorý mení pocity i následné postoje po takejto skúsenosti, je u nás dvoch v časovom posune, preto by sme asi len ťažko mohli porovnávať jeho vplyv na našu prácu.

Ján Berger - Rodinný portrét, 1971-1985, Slovenská národná galéria

 

Matej Fabian: Myslíte si, že je dôležité maľovať krásne obrazy? 

Ján Berger: Táto vaša otázka sa mi veľmi páči! Dúfam, že vás neurazím, keď poviem, že som si spomenul na niekdajšie vtipy „rádia Jerevan“. Odpovedám s úsmevom a vážne: krásne obrazy treba maľovať, ale bez toho, aby sme na to mysleli. 

Matej Fabian: Je pre vás dôležitá sloboda v tvorbe? Podľa mňa je to na vašich obrazoch jasne vidieť a je mi to sympatické, o to viac v súčasnosti, kedy moc nad umením preberajú koncepty a programy. Aký máte názor na slovenské konceptuálne umenie? Neviem, či viete, ale Peter Bartoš vás zaradil medzi najvýznamnejších slovenských umelcov…

Ján Berger: Kantorský (zlo)zvyk niečo povedať a v horšom prípade „vysvetliť“. Poviem teda niečo, čo tak trochu vyzerá ako poučka. Myslím si, že o tvorbe môžeme hovoriť vtedy, ak je prejavom osobnej slobody. (?) Som veľmi rád, že moje obrazy vnímate ako prejav tvorivej slobody. Ak by to tak naozaj bolo, bol by to asi dôsledok môjho prirodzeného, až „bezceremoniálneho“ postoja k tvorbe, a možno presnejšie k aktu tvorby.

Na slobodu pri svojej práci skutočne nemyslím, a z mojej pamäti vypadnú všetky programy, trendy či koncepty a koncepcie. Nepovedal som, že ex post neprežívam pochybnosti, a to po celý maliarsky život.

Ján Berger - Odraz, 1988, Oravská galéria

 

Spomínam si, ako som sa dobíjal „pravdy“ pred svojou prvou samostatnou výstavou (1974) v Nitrianskej galérii. Tým spytovaným bol kolega a priateľ Ľudo Hološka. Chcel som sa od neho dozvedieť, či súbor, ktorý som pripravil, môžem vôbec vystaviť. Ak vylúčime krajné polohy, teda polohy „ortodoxného“ konceptualizmu, potom by som neváhal povedať, že hádam každý z nás, myslím všeobecne výtvarníkov, sa „otrie“ o niečo, čo je blízke tomuto uvažovaniu a cíteniu. Takéto idey sú možno niekde vnútri samotných mechanizmov tvorby a umeleckého myslenia. Nie sú však krajné, vyšpecializované a vyšpekulované polohy v umení na hrane znesiteľnosti?

Záver tejto vašej otázky mi prezradil pre mňa neznámu, neočakávanú a pozitívnu informáciu. Za takúto otvorenú podporu som úprimne Petrovi Bartošovi vďačný. Jeho názor si vážim, lebo viem, ako hlboko premýšľa a preciťuje veci umenia. Boli sme spolužiaci ešte v ateliéri profesora Jána Mudrocha. On ako starší si všímal, čo robíme, a aj po štúdiách pri každom náhodnom stretnutí sa vracal k problému tvorby a vždy to boli živé signály záujmu a porozumenia. Mal tiež živý záujem o záverečnú etapu tvorby môjho otca. „Na oplátku“, Peter Bartoš je hádam príkladom rovnováhy vzťahov maľby a konceptualizmu, nevedel by som rozhodnúť, ktorá časť je dynamickejšia… Mal som zážitok na výstave Dve krajiny - Obraz Slovenska: 19. storočie × súčasnosť v Slovenskej národnej galérii v roku 2014 z Petrovho vážneho návratu k maľbe, k neostentatívnej celistvosti maľby a idey, hovorím o jeho Putovaní. Spomínam si na jeho možno prvú výstavku na schodišti v blízkosti knižnice budovy VŠVU na Hviezdoslavovom námestí, v akejsi prvej galérii študentov VŠVU.

Ján Berger - Podvečer, 1970, Slovenská národná galéria

 

Matej Fabian: Ako ste na tom s ateliérom? Pracujete doma? Mali ste niekedy ateliér mimo domu? Maľovali ste niekedy v ateliéroch na Koceľovej? Ja by som doma pracovať nemohol. Jednak tam mám totálny bordel a jednak musím do ateliéru chodiť ako do práce a potom odtiaľ odísť. Proste vo vedľajšej izbe by som pracovať nemohol, otázka prostredia je pre mňa kľúčová… 

Ján Berger: Keďže som väčšinu života „chodil do práce“, bolo by veľmi náročné chodiť do práce dvakrát denne. Vždy som pracoval doma. Po rodinných výmenách mám posledné tri roky niečo, čo možno nazvať ateliérom, ale bez klasického severného svetla, pod ním máme jednoizbový byt. Predtým som mal vždy na maľovanie izbu a v mladosti sa mi dosť dobre maľovalo aj v polizbe, občas pri otvorených dverách do predsienky. Na Koceľovej som nikdy nemaľoval. Stroskotal aj môj jediný pokus o vidiecky ateliér, stalo sa tak z praktických dôvodov. Nemyslíte si, že niektoré veci sa zmenia aj akýmsi tréningom? 

Matej Fabian: Aký dlhý čas trávite v ateliéri? Maľujete dlho? Ja som na tom tak, že som tam síce dlho, ale produktívne sú z toho asi tri hodiny. Ale robím tam aj iné veci, iný typ práce, ako je maľovanie… 

Ján Berger: Keď mám „maľovacie“ obdobie, maľujem po prekonaní orientačného prológu tri, štyri, ale aj viac hodín a niekedy zvládam aj taký roztrhaný režim, ale určite ideálny a produktívny je taký, ktorý dovoľuje súvislé zaujatie. Dôležité je aj to, čo robíme alebo na čom pracujeme.

Ján Berger - Dvor, 1970, Stredoslovenská galéria

 

Matej Fabian: Sú pre vás zaujímavé objednávky? Všimol som si, že ste niekoľko diel na objednávku robili… Čo to pre vás znamená? Ja sa tomu nevyhýbam, konkrétne objednávky ma vedia nastaviť iným smerom, naštartovať ma, sú pre mňa obohacujúce, ale je v tom kus utrpenia…

Ján Berger: Dejiny umenia potvrdzujú, že objednávky boli stimulujúcimi piliermi vývoja a rozmachu umenia, nielen maľby. To „varenie vo vlastnej šťave“, prepáčte vulgarizmus, asi nastalo niekde koncom 19. storočia a je pre väčšinu výtvarníkov určite dominantné. Dnes možno aj ľutujem, že som sa nesnažil o akúsi skutočne zaujímavú objednávku, ale nevedel som to. Niečo, čo som urobil týmto spôsobom, to boli komorné obrázky, neskoršie pár portrétov (SAV, UK) a oltárny obraz do tzv. memorandového kostola v Martine.

Po roku som urobil druhý (náhradu), pretože ten pôvodný sa „rozpúšťal“ v blízkej žiare silného lustra. Urobil som značne tvarovo i koloristicky kontrastnejší. Vytvoril som tiež asi desiatku knižných ilustrácií. A to je asi všetko.

Objednávke by som sa nevyhýbal ani dnes, lebo urobiť niečo, čo súvisí, čo je v súhre so živým priestorom, nie je zbytočné. Podvedomá potreba takéhoto prejavu má možno súvis s akýmsi atavizmom.

Ján Berger - Prechádzka, 1986, Stredoslovenská galéria

 

Matej Fabian: Čo čítate?

Ján Berger: Čítam, čítam pomalšie, návraty a opakovanie, strana po strane, odstavec, veta, slovo. Pred pár rokmi som na takúto novinársku otázku dostal blok a nevedel som si spomenúť ani na jeden titul. V mladosti mi imponovali hrubočizné diela svetovej literatúry a tak som prečítal veľa z