Štefan Bednár (1909 – 1976) prežil tridsiate roky striedavo v Prahe, v Paríži a napokon v Bratislave. Už od študentských čias si sám zarábal na živobytie a medzi hlavné zdroje jeho príjmov patrilo kreslenie satirických kresieb a karikatúr pod pseudonymom Šimon Bis pre prevažne ľavicové české, slovenské a francúzske časopisy [1].
Bednárova angažovanosť a citlivosť voči sociálnopolitickému dianiu dali vzniknúť stovkám kresieb, glosujúcim domáce aj zahraničné udalosti. Svojou vecnou, miestami až primitivizujúcou kresbou kritizoval zbrojenie, politické špekulácie a pokrytectvo, krízu kapitalizmu, snahy o cenzúru umenia, antisemitizmus či medziľudskú nevraživosť. Niektoré témy zachytené v kresbách sa s odstupom času javia ako epizodické, ale poskytujú svojský pohľad na dobové problémy a humor.
Bednárov štýl inšpirovali českí karikaturisti – Vratislav Hugo Brunner (Bednárov učiteľ na VŠUP), Antonín Pelc, František Bidlo, Josef Lada –, ale najmä dadaista George Grosz, ktorý ostro a groteskne satirizoval dekadenciu nemeckej spoločnosti počas Weimarskej republiky. Bednárove kresby sú úsporné, priamočiare, niekedy až s kostrbatým rukopisom. Väčšinou ich sprevádzajú krátke texty v českom jazyku, predstavujúce reč zobrazených postáv. V zbierkach SNG sa nachádzajú pôvodné náčrty slúžiace ako podklad pre reprodukovanie v tlači – možno na nich vidieť autorove poznámky, preškrtané návrhy textov a rôzne korekcie.
Bednár považoval fašizmus za smrteľné nebezpečenstvo pre Európu. V kresbách okolo roku 1935 vystupujú Adolf Hitler a Benito Mussolini ako agresívni a zdanlivo neohrození despotovia. Popri Hitlerovej zúrivosti a záludnosti a Mussoliniho prehnanej pompéznosti sú práve bezradnosť a zbabelosť ostatných mocností ústrednou témou týchto karikatúr. Postavy symbolizujúce Anglicko, Francúzsko či Sovietsky zväz iba pasívne sledujú Hitlerovo rastúce sebavedomie a „apetít“, jeho porušovanie dohôd a snahy rozdrobiť Československo.
Od marca 1933, keď sa Hitler stal de facto diktátorom v Nemecku, uplatňoval taktiku postupných krokov k absolútnej moci a expanzii. Na medzinárodnej politickej scéne ich vedel „obhájiť“ výrokmi o ublíženosti nemeckého národa alebo falošnými prísľubmi mieru. Ani vraždy politických oponentov počas Noci dlhých nožov či nešikovne utajovaná militarizácia krajiny nevyvolali vážnejšie reakcie než „pobúrenie“. Karikatúru zobrazujúcu Hitlera a Mussoliniho ako antických poľovníkov sprevádza text: „Tihle demokrati jsou opravdu poctivci. Když řekli, že neintervenují, tak ne, ať se děje, co děje!“
Hlas z publika: „A porušení smlouvy o neutralitě Belgie platí před veřejností víc než jakékoliv slovo.“
Taliansky diktátor Mussolini bol v mnohých ohľadoch Hitlerovi vzorom. Mussoliniho násilné uchopenie moci, okliešťovanie demokratických inštitúcií, metódy propagandy a kult osobnosti Hitler čiastočne napodobnil, až sa postupne stal dominantnejším hráčom v európskej politike. Mussoliniho egocentrickosť, velikášstvo a pocit neomylnosti z neho robili vďačný objekt karikatúry, k čomu sám prispel svojimi sebavedomými grimasami. Medzi jeho ambície patrilo vytvorenie novej Rímskej ríše, ktorá by sa rozprestierala na oboch brehoch Stredozemného mora, v severnej Afrike aj na Balkáne.
V roku 1935 Mussolini napadol Etiópske cisárstvo známe tiež ako Habeš. Čiastočne tak odviedol pozornosť talianskej verejnosti od vnútorných ekonomických problémov fašistického režimu, spôsobených Veľkou hospodárskou krízou. Bednár Mussoliniho zobrazuje ako rímskeho cisára týčiaceho sa nad pochodujúcimi vojakmi s bajonetmi, tiež ako boha vojny Marsa, alebo ako obra chrliaceho tanky a dvojplošníky na drobnú postavu Etiópčana. Spoločenstvo národov nedokázalo tomuto konfliktu nijako zabrániť. Ovládnutie Etiópie predstavovalo pre Mussoliniho triumf a prispelo k jeho prehnanému sebavedomiu, ktoré sa mu neskôr vypomstilo počas druhej svetovej vojny.
Jednu karikatúru venoval Bednár aj „druhému mužovi Tretej ríše“ a bývalému leteckému esu Hermannovi Göringovi. O Göringovi bolo známe, že si neustále dával vyrábať nové a čím ďalej pompéznejšie vojenské uniformy. Korpulentný predseda ríšskeho snemu a zakladateľ Gestapa bažil po moci a vojenských úspechoch, mal ambíciu stať sa Hitlerovým nástupcom a podobne ako Mussolini si sám seba predstavoval ako cisára. Na pozadí kanónov a lietadiel Luftwaffe hovorí Göring predstaviteľom ostatných mocností: „Když sme zbrojili tajně, nebylo vám to recht! A když zbrojíme veřejně, zas vám to není recht! Co chcete?!“
V roku 1937 sa Bednár vrátil z Paríža do Prahy, údajne aj pre obavy o osud Československa:
„... hlavný dôvod návratu bol... prebudený pocit vlastenectva, ku ktorému došlo v druhom a treťom roku pobytu v cudzine... čím lepšie som poznával parížske prostredie... tým rástlo aj pochopenie môjho rodného kraja a potvrdila sa túžba po vlasti. Aj bezprostredné ohrozenie našej republiky na to vplývalo... V mojich vlasteneckých citoch sa prejavil nový prvok v príklone k môjmu kmeňu, k slovenskému národu...“
Po fiasku Mníchovskej dohody, ktorej dôsledky vo svojich predošlých karikatúrach Bednár takpovediac predvídal, sa koncom roku 1938 presťahoval do Bratislavy. V hlavnom meste čerstvo autonómnej krajiny si založil reklamný ateliér, v ktorom však prijímal (zrejme kvôli „obžive“) aj objednávky od Tisovho ľudáckeho režimu – robil návrhy na známky, bankovky, diplomy, plagáty, pohľadnice a rôzne ceniny. Stal sa tiež šéfredaktorom satirického časopisu Roháč.
V prvých rokoch vojny zažíval jedno zo svojich najtvorivejších období, najmä v maliarstve. Objavoval slovenskú krajinu, ktorú dovtedy len málo poznal, a pozoroval príchod modernej civilizácie a nového spôsobu života. Na jeseň 1944 sa v Banskej Bystrici zapojil do Slovenského národného povstania, kreslil pre časopis Nové Slovo a navrhoval agitačné letáky a grafiky vyzývajúce do protifašistického odboja. Tieto jednoduché a úderné linoryty si zachovávajú vecný rukopis, ale majú presnejšiu kontúru a dôraz na zobrazenie svetla a tieňa.
Grafika Vinníci odkazuje na popravu 48 vlastencov Tisovou vládou v Martine a dehumanizujúco zobrazuje Vojtecha Tuku a Jozefa Tisa – ktorého predtým na objednávku stvárnil ako dôstojného „prvého prezidenta“ – s prasačími rypákmi a ušami.
V decembri 1944 Bednára na základe udania zatkla nacistická jednotka SD. Transferovali ho do koncentračného tábora Mirošov pri Plzni, odkiaľ ho vyslobodila Červená armáda 4. mája 1945. Spomienky na tábor zaznamenal Bednár v niekoľkých pomerne desivých kresbách a na veľkej olejomaľbe Príchod do koncentráku. Motívy z koncentračného tábora ukazujú zblízka dôsledky konania veľkých „smiešnych“ diktátorov, ktorých tu zastupujú esesáci. Nadsádzku karikatúry v nich už takmer nevidno.
Po vojne sa Bednár pustil do organizovania výtvarného života na Slovensku a stal sa prvým predsedom Skupiny 29. augusta, založenej na prvé výročie Povstania. Naďalej tvoril karikatúry pre rôzne periodiká [2], v ktorých sa zameriaval najmä na politiku Spojených štátov, remilitirizáciu Nemecka a Demokratickú stranu v ČSR. Výberom tém a niekedy prílišnou popisnosťou a názornosťou karikatúr sa zaradil medzi autorov tvoriacich satiru čiastočne v prospech socialistického zriadenia (Alexander Richter, Viliam Weisskopf). Viacero malieb venoval téme SNP, jeho tvorba však ostala rôznorodá a pomerne civilistická. Vedúce osobnosti komunistickej strany nesatirizoval. V roku 1968 mu bol udelený titul zaslúžený umelec.
1 - z francúzskych periodík to boli Le Rire, L'Assiette au Beurre, z československých najmä Lidové noviny, ďalej Tvorba, Šlehy, Trn, Tramp, Kopřivy, Dobrý den, Právo lidu, Rudé právo, Elán, Slovenský hlas, Prospekt, Panorama, Rozpravy Aventina ai.
2 - Bednárové povojnové karikatúry boli publikované v periodikách Pravda, Nové slovo, Dikobraz, Rudé právo, Predvoj ai.
Použité zdroje:
Sen × skutočnosť | Udalosti slovenského štátu v 4 kapitolách
Štefan Bednár : Politická karikatúra, Komisár výstavy a autor katalógu Andrej Švec, SNG, 1979
Štefan Bednár, Ľudmila Peterajová, Pallas, 1976