Stavba hlavného bratislavského chrámu trvala dvesto rokov a stretli sa v nej záujmy bohatých mešťanov aj uhorských panovníkov. Reprezentačný projekt veľkej katedrály sa postupne stal vstupnou bránou pre umenie z okolitých krajín, najmä počas 15. storočia, keď si Prešporok obľúbil kráľ Žigmund Luxemburský a neskôr Matej Korvín.
Neskorogotickú etapu stavby viedol v závere 15. storočia rozhľadený bratislavský prepošt Georg Peltell von Schönberg, ktorý sa venoval aj rozvoju neďalekej Academie Istropolitany. Schönberg bol duchovným otcom prístavby novej svätyne dómu, kde dal umiestniť gotický oltár kombinujúci sochárske scény Zvestovania a Narodenia s maľovanými výjavmi z pašií. Na dnes už stratenej predele oltára sa podľa archívnych indícií nachádzali donátorské erby Mateja Korvína a jeho manželky Beatrix Aragónskej.
Reliéf Adorácia Pána umiestnený v strede oltára vznikol pravdepodobne v dielni viedenského sochára Hansa Kamensetzera, ktorý v tom čase pracoval aj pre cisársky dvor Fridricha III. Kamensetzer bol nasledovníkom legendárneho rezbára Niclausa Gerhaerta van Leyden a podobne ako on pôsobil prevažne v germánskych regiónoch, najmä v Štrasburgu, Kostnici a vo Viedni. Medzi jeho charakteristické znaky patrí precízne spracovanie drapérií – zvlnených látok –, viditeľné aj na reliéfe Adorácie.
Námet reliéfu vychádza z opisu zjavení sv. Brigity Švédskej, ktoré spísala po návšteve Betlehema po roku 1370. Jej vízii Narodenia dominovala Panna Mária, uctievajúca žiarou obklopené dieťa – Ježiša. „Telesnosť“ narodenia tu ustupuje do úzadia, čo zdôrazňuje ideu nepoškvrneného počatia. Tento spôsob zobrazenia námetu dominoval v neskorogotickom umení a postupne vytlačil staršie byzantské verzie s Ježišom v kolíske.
Na drevenom reliéfe však popri ústrednej téme nájdeme aj pôvabné plastické stvárnenie biblickej krajiny. Panoráma mesta v pozadí, stádo oviec so psom a dvojica pastierov dodávajú dielu širší kontext a optickú hĺbku. Krajina zároveň svojím „spádom“ vedie pohľad publika smerom k hlavnému motívu v dolnej časti.
Dvaja drobní pastieri sa dívajú hore smerom k anjelovi, ktorý bol pôvodne v oltárnej architektúre nad reliéfom a zvestoval im radostnú správu o narodení Krista. Pod pastiermi vidno dve pôrodné babice – Zelomu a Salomé – preskakujúce plot. Prameňom tohto motívu sú takzvané apokryfné (neoficiálne) evanjeliá z 2. a zo 7. storočia. Babice mali dosvedčiť, že Mária bola pannou pred pôrodom, pri pôrode i po ňom. Salomé o tom najskôr pochybovala, preto jej údajne „uschla ruka“.
Ježišov „adoptívny“ otec Jozef úctivo sníma svoju čiapku. Vrásky v jeho tvári ho charakterizujú ako staršieho muža a kontrastujú s idealizovanou tvárou Panny Márie. Jozef sa stal patrónom pracujúcich, cestujúcich a ľudí v manželských zväzkoch. Neskôr, začiatkom 17. storočia, sa v zobrazeniach Svätej rodiny dostáva popri Márii do popredia ako vzor dobrého otca.
Pannu Máriu zobrazil autor podľa opisu zjavení sv. Brigity Švédskej. Mária si podľa nej v predtuche pôrodu vyzliekla svoj biely plášť, z hlavy sňala závoj a rozpustené zlaté vlasy jej tak padli až na ramená. Staršie byzantské verzie Narodenia zobrazovali Máriu v posteli a dieťa v kolíske bezprostredne po narodení. Začiatkom 15. storočia ich však nahradila kompozícia, kde kľačiaca Mária a sv. Jozef uctievajú Ježiška ležiaceho na zemi.
Štyria anjeli vedú svojimi gestami pohľad diváka na Ježišovo nahé telo. Nadpozemský, takmer divadelný efekt ešte zdôrazňovali ich rozprestreté pozlátené krídla. Z anjelských krídel sa dodnes zachoval už len jeden pár.
Postava Božieho syna tvorí stredobod reliéfu aj celého oltára. Nahota dieťaťa symbolizuje jeho čistotu a bezbrannosť. Ostatné figúry bývajú na obrazoch Svätej rodiny zahalené látkami, aby ich telo neodvádzalo pozornosť od zbožnosti.
Telo Ježiša bolo umiestnené priamo nad oltárnou menzou. Keď kňaz počas omše pozdvihol hostiu, z pohľadu veriacich prekrývala postavu Ježiša v pozadí. Zvýraznil sa tak motív Božieho tela – Corpus Christi –, ktorého kult sa rozšíril už počas 14. storočia.
V roku 1734 zhotovil sochár Georg Rafael Donner nový barokový oltár pre Dóm sv. Martina. Gotický reliéf sa preto presunul do kaplnky Erdödyovcov na Hlohoveckom zámku. Tam preň vytvorili kaplnku s baldachýnovým oltárom a reliéf sa dokonca stal cieľom náboženských pútí.
Slovenská národná galéria získala dielo prevodom zo Slovenského národného múzea v roku 1951. Reliéf je dnes vystavený v stálej expozícii Sakrálne umenie na 2. poschodí budovy Vodných kasární v Bratislave.
Téme umeleckých pokladov z Dómu Sv. Martina a Kláštora Jasov sa v expozícii venuje hra na dotykovej obrazovke, ktorú vytvorilo štúdio Noha v mede v spolupráci s lab.SNG.
Použité zdroje:
BURAN, Dušan. Gotika: dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava : SNG, Slovart: 2003.