Rudolf Krivoš – Ľudia s býkom, 1963, Slovenská národná galéria

Prvé experimenty so štruktúrou povrchu maliarskych diel boli pomerne jednoduché. Stačilo napríklad nanášať farbu v hrubších vrstvách tak, že sa viac-menej vytvoril akýsi reliéf. Navyše, do hrubšej vrstvy sa dá aj vyrývať, škrabať, prípadne sa dá hniesť prstami, čo robí štruktúru povrchu ešte atraktívnejšou. Veľmi rýchlo začali umelci experimentovať aj s novými (ne)maliarskymi materiálmi, ktoré prácu s povrchom obrazu ešte ozvláštnili. Používa sa napríklad sadra, piesok, asfalt a pod., čo sú v podstate materiály, ktoré rozhodne nemožno označiť za krásne. Štrukturálna abstrakcia tak nielen prináša iný pohľad na tradičné umelecké druhy, ale aj na tradičné hodnoty umenia vôbec – hľadá a tvorí umenie tam, kde ho očakáva málokto.

Trend sústredenia sa na štruktúru povrchu takpovediac prerástol do nového umeleckého smeru titulovaného rôznymi pomenovaniami – art autre, informel či štrukturálna abstrakcia. Štrukturálne experimenty sa koncentrovali najmä v krajinách západnej Európy a za priekopníkov informelu bývajú považovaní francúzsky maliar Jean Fautrier a nemecký umelec Wolfgang Schulze (Wols). Na ich tvorbu o čosi neskôr odkazujú aj slovenskí umelci - štrukturálna abstrakcia sa po prvýkrát verejnosti predstavila na sérii spočiatku neoficiálnych výstav v 60. rokoch minulého storočia nazvaných Konfrontácie. Štrukturálna abstrakcia zbúrala hranice medzi umeleckými druhmi, narušila tradičné vnímanie vizuálneho umenia a poukázala na estetické vlastnosti neumeleckých materiálov.

Táto kolekcia je doplnená článkom Výtvarné aktivity: Povrchové maľby.