Stredovek v našom prostredí na celé stáročia konštituoval vnímanie krvi ako náboženskej, ale tiež kultúrnej kategórie. Krvavé krucifixy mali v realite stredovekého človeka oveľa viac analógií, než to je človek 21. storočia, navyše v oblastiach bez bezprostrednej skúsenosti s vojnovými konfliktmi, ochotný pripustiť. Krv bola každodenným vizuálnym fenoménom. Hoci neraz na hranici smrti, v rozhodujúcej väčšine umeleckých diel, ale tiež mediálnych dokumentov či propagandistických pamfletov, bola krv v prvom rade symbolom života. Tak ju napríklad definuje už Starý zákon. Stala sa výrazom Kristovej obety a aj v prípade mučeníkov, križiakov a vojakov prerástla do symbolu krvi preliatej vo „vyššom záujme“.
Na rozdiel od stredoveku, ktorý z nej urobil prostriedok spájajúci človeka a Boha, umenie posledných sto rokov, zvlášť povojnové umenie, do centra pozornosti postavilo ľudské telo ako predmet fyziologických, psychologických, sociálnych aj politických väzieb. Medzi najnaliehavejšie diela patria artefakty, ktoré krv zobrazujú a analyzujú v kontexte násilia, v našom prípade vojny či občianskeho protestu. Preliali svoju hrdinskú krv za vlasť (za Boha, za národ...), znie nejedna z patetických floskúl spojených s hodnotami, ktoré presahujú horizont jednotlivca. Vo svojej podstate však súvisia s vojnami a ozbrojenými konfliktmi a do istej miery majú legitimovať s nimi spojené riziko. V 20. storočí, najmä v časoch 2. svetovej vojny, sa zásluhou odporu intelektuálov a umelcov voči vojne z hrdinskej krvi stáva krv preliata zbytočne.
Okrem toho, že krv je tu z roviny osobného, telesného fenoménu prenesená na úroveň verejného, priam politického diskurzu, mení sa aj vlastná povaha umeleckých druhov: Kým 20. storočie túto reflexiu ponúklo v klasických žánroch ako maľba či socha, azda je aj príznačné, že reflexiu politickej krvi v súčasnom umení ani nemožno oddeliť od reflexie úlohy médií, ktoré krv (obraz krvi) inštrumentalizujú s celkom inými zámermi než to robili ešte maliari klasickej moderny.
Pri pohľade na stránky novín, program kín či televízie človek až nadobudne dojem, že ikonografia krvi dnes zažíva svoju renesanciu. Okrem toho, že jej tečie, priam strieka, čoraz viac, televízne formáty ostatných rokov krv, naopak, čoraz viac takpovediac „scientifikujú“. Už nestačí jej obrazová inflácia, v tesnom závese za aktuálnymi vedeckými poznatkami sa súčasťou príbehu stávajú jej fyziologické vlastnosti, laboratórne analýzy, DNA. Už ako slovo v titulku krv plní mobilizačné poslanie, obraz zakrvavenej obete čitateľnosť či sledovanosť mediálnych produktov dovádza k absurdným úspechom.
V neposlednom rade ide o médiami využívané sklony ich klientov k vouyerizmu a – v súhlase so Susan Sontag – o pocit, že tie naozaj dôležité obrazy a ich kontext ostávajú pred divákom skryté. Obrazová presýtenosť i tak napokon povedie k ľahostajnosti. Podobne ako médiá, aj reklama a dizajn ťažia z „osudového“ potenciálu krvi, ktorého základné kultúrne aj telesné kódy sú známe viac-menej každému človeku.
Avšak aj pre sekulárnu kultúru krv nikdy nebola len biologickou, lekárskou, resp. gastronomickou záležitosťou. Termíny a spojenia ako krvná pomsta, pokrvné puto, modrá krv, ale tiež krvák, krvilačný alebo krvi by sa na ňom nedorezal sú dosť výrečnými nástrojmi pre poznanie vzťahu spoločnosti k nej. Pre nás sú v prvom rade potenciálom na rozvinutie pútavej úvahy o vizuálnej kapacite krvi (a jej metafor) od 14. storočia až po súčasnosť. Vizuálna kultúra na spomenuté fenomény (ale tiež mnohé s krvou spojené tabu) nielenže reagovala, často ich v dejinách umenia sama vytvárala alebo aktívne formovala. Výstavný projekt však systematicky nemapuje všetky historické a súčasné podoby krvi vo výtvarnom umení. Z ponúkaných možností si vedome vyberie len určité časti.
Použitý zdroj:
Katalóg k výstave Krv (Dušan Buran, Lucia Gregorová Stach, Martin Čičo, Ľubica Hustá, Radoslav Ragač, Slovenská národná galéria, 2012)