Vzťah výtvarného umenia a hudby sa stal predmetom mnohých traktátov a štúdií v celých dejinách ľudského myslenia. Hľadanie rozdielneho, zatracovanie jedného na úkor druhého, nachádzanie spoločných východísk oboch druhov umeleckej tvorby, ich spätného pôsobenia na diváka či poslucháča doteraz nachádza svoje miesto v teoretických prácach muzikológov, historikov umenia a filozofov.
Tento vzťah sa stal bohatým inšpiratívnym zdrojom i pre samotných umelcov. Tak ako sa mnohí hudobníci nechali osloviť výtvarným umením (k najznámejším určite patria Musorgského Obrázky z výstavy), stal sa hudobník, hudobný nástroj, tanečné gesto či mimika speváka obohacujúcim prvkom významového registra výtvarného umenia, ktorým sa maliar, sochár či grafik veľakrát snažil o „prekročenie hranice deliacej zrak od sluchu".
A bol to práve barok, ktorý sa naplno otvoril tejto hudobnosti vo výtvarnom umení... Hudba, hudobný prvok, spoluvytvárali „ducha" mnohých barokových diel. Pre umelca bol svet hudby a hudobných nástrojov zdrojom bohatej symboliky, výrazne obohatil jeho výrazové možnosti. Prameňom mu bola nielen súčasná hudobná prax a nové spoločenské podmienky, ale i grécka mytológia, naplno sa rozvíjajúce prírodné vedy a nový, v tejto Boha vzývajúcej a oslavujúcej dobe, rýchlo silnejúci vzťah k veciam metafyzickým.
Hudobný motív sa tak na jednej strane dostáva do reality všedného života, maliar vecne zobrazujúc vybraný námet berie hudobný nástroj ako prirodzenú súčasť zobrazenej reality. V dielach žánrového maliarstva a grafiky možno vidieť, že hudba akoby sa stávala vo výjavoch sedliackych zábav, karnevalov či v krčmových výjavoch synonymom pre radosť a roztopaš. Nemenej bezprostredne ako v prostredí sedliackych obydlí bola prijímaná hudba v období baroka i v živote vyššej spoločnosti. So vznikom nových hudobných druhov, najmä koncertov, stáva sa hudba aktívnou súčasťou života šľachty a bohatého meštianstva. Módne sa stáva domáce muzicírovanie. Vzniká celý rad významných výtvarných diel, najmä vo flámskom a nizozemskom maliarstve, ktoré v mnohých obmenách zachytávajú atmosféru drobných súkromných koncertov. Dôležitým sa stáva v tomto období aj hudobný portrét.
Z hudobných nástrojov sú v popredí umeleckého záujmu majstrovské hudobné nástroje a register sláčikových a dychových nástrojov obohacujú klávesové nástroje baroka - čembalo, spinet, klavichord a prenosný organ. K zábave šľachty patrili i poľovačky so svojimi typickými trúbami, lesnými rohmi a bubnami. Nie menej často sa pre výtvarného umelca stali námetom galantné scény v zákutiach barokových záhrad. Tu už má hra na gitarách a lutnách svoje erotické podfarbenie. V dielach viažúcich sa k antickej mytológii a kozmológii možno vysledovať väčší významový posun medzi hudobným nástrojom, resp. hudobníkom a ostatnou časťou obrazovej scény - napr. dychové nástroje pastierov stávajú sa v rukách Marsyasa a Pana nástrojmi vášnivej a zmyselnej hudby Dionýzovho kultu. Jej protipólom je hudba apollinská, ktorá sa „prostredníctvom Apolónovho kultu spája s božským poriadkom, étosom a umeleckou a vešteckou inšpiráciou a mocou." Táto téma je zastúpená napr. obrazom Hudobná súťaž Apolóna a siléna Marsyasa.
Snahou výstavy Barok a hudba je ukázať, akú dôležitú úlohu mala hudba ako námet výtvarného diela, ako vedela inšpirovať a súčasne spätne obohacovať a rozvíjať. Zároveň môže slúžiť ako umeleckohistorický dokument zachytávajúci podobu a spôsob používania hudobných nástrojov a miesto hudby v živote ľudí 16. a 18. storočia.
- Zuzana Géczová, z katalógu k výstave Barok a hudba, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1992-1993