Zima Vladimíra Kompánka
autorské motívy
Zima Vladimíra Kompánka
autorské motívy
Vladimír Kompánek, Impresie
V zimnom svete Vladimíra Kompánka (1927 – 2011) môže ľudská figúra pokojne pripomínať vidieckú stavbu a naopak. Do snehu schúlené drevenice, ženy vo vlniakoch, koňmi ťahané sane, rebrinové ploty, zvonice a ďalšie symbolické tvary budujú vlastný vizuálny jazyk a rytmus. Autor nimi oživuje detské spomienky na krajinu okolo rodného Rajca, na „lipové ticho starých, teplých, dobrých zím.“
Zima bola pre Kompánka – podobne ako pre Josefa Ladu – najkrajším ročným obdobím. Obaja v tvorbe spomínali na šťastné detstvo, Lada v malebných Hrusiciach neďaleko Prahy, Kompánek v rodnom Rajci, ešte v časoch pred druhou svetovou vojnou. Autor čerpal z námetov pripomínajúcich naivnú bezstarostnosť a pocit bezpečia. Inšpiroval sa tiež maľbami Joana Miróa či Paula Kleeho, ktorí zjednodušovali videný svet na systém znakov a dosiahli tak akúsi univerzálnosť svojich výjavov.
Ešte predtým, ako sa Kompánek stal akademickým sochárom, sústredil sa na maľbu, a to najmä zásluhou svojho profesora kreslenia na gymnáziu v Žiline Stanislava Bíroša. Od prvotnej plošnosti sa postupne posunul k objemnejším tvarom a jeho tvorba nadobudla hrejivo mäkký, oblý a hravý charakter. V idylických scénach dedinského života sa však ukrýva aj istá tajomnosť pripomínajúca ozveny slovanskej či antickej mytológie.
Kompánek bol zakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá koncom 50. rokov nadviazala na tradíciu slovenskej moderny a usilovala sa o „nekonvenčné štúdium reality“, o jednoduchosť a o umenie, ktoré veci nezobrazuje, ale „vyjadruje“. Podobne ako ďalší Galandovci aj Kompánek často okresával výjav na jeho podstatu a hľadal v ňom bezprostrednosť, autenticitu a nadčasovosť.
Motív „sveta na odchode“ a „dožívania jednej civilizácie“ sa v slovenskom umení 20. storočia vynáral opakovane. Aj desaťročia potom, čo Martin Benka či Jan Hála oslavovali archetypálne a zároveň miznúce vidiecke tradície, sa k týmto obrazom vracali Kompánek, Martinček alebo Grossmann. V 50. až 70. rokoch už pripomínali akúsi nostalickú spomienku – ustupujúcu, postupne blednúcu a do istej miery vyprázdnenú.
„Náš pocit predkov nie je len krpec na nohe a širák na hlave. Ale povedzme zázrak drobnej sošky-piety kdesi vo výklenku, ktorá mi vystupuje v tej istej sile a drsnej nahote ako plastika aztécka alebo hlava Eskimákov. Je identifikovaná vnútorným svetom, atmosférou prostredia svojho vzniku.“ – Vladimír Kompánek