V roku 1815 konaný Viedenský kongres riešil nielen politickú situáciu týkajúcu sa strednej Európy, ale ovplyvnil aj výtvarné a úžitkové umenie nasledujúcich dekád. Práve 20. roky 19. storočia sa stali dôležitými pre postupné etablovanie nového štýlu a zároveň pluralitné nadväzovanie na empír. Odlišoval sa od predchádzajúcej veľkoleposti priznanou jednoduchosťou, komfortom a záujmom o blízke okolie. Vecnosť, u ktorej absentovala akákoľvek patetickosť, sa rozvinula práve od druhej dekády 19. storočia a vyústila do štýlu, ktorý dostal pomenovanie biedermeier.

Vo výtvarnom umení sa záujem o jednoduchosť, príroda, domáce prostredie prejavil napríklad v portrétnej tvorbe. Medzi autormi nachádzame hlavne umelcov z Viedne, ktorí získavali objednávky od finančne solventných šľachticov (Peter Krafft, Barbara Krafft, Josef Ziegler). Postupne sa i z nášho prostredia etablovali akademicky vzdelané osobnosti, ktoré ale svoje uplatnenie nachádzali mimo Uhorska (Jozef Ginovsky, František von Balassa a ďalší). Medzi výtvarnými žánrami prevláda portrét, kde vidíme časté prepojenie postavy na podobizni a prírodného elementu. Buď je to priame umiestnenie do krajinárskej scenérie, prípadne v interiéri sa nachádzajúca tapeta s botanickými motívmi alebo aspoň váza s kvetmi. Súviselo to s dobovou obľubou vytvárania herbárov, zbierania kvetín a ich aranžovania v salónoch alebo denných izbách.

Nábytková tvorba patrila k umeleckej oblasti, v ktorej sa biedermeier naplno prejavil. Je možné definovať viaceré formálno-funkčné vlastnosti biedermeierovského nábytku a interiéru vo všeobecnosti, ktorými sa tento štýl odlišuje nielen od štýlov historicky starších, ale aj od štýlov pôsobiacich paralelne, najmä ozdobného, reprezentatívneho empíru. Hoci biedermeier vychádzal z empíru, princípy koncipovania interiéru sú viditeľne odlišné. Síce rešpektuje symetriu, no nie je už preň najdôležitejšia, nahrádza ju využiteľnosť –prispôsobovanie predmetov ich účelu. Pred sofistikovanou vizuálnou stránkou uprednostňuje stránku funkčnú. Tvary, proporcie a materiál nábytku, aj jeho situovanie v priestore, sú zvolené tak, aby vyhovovali človeku v každodenných činnostiach. Zatiaľ čo sa nábytok raného biedermeiera vyznačuje miešaním štýlových prvkov, od začiatku 30. rokov 19. storočia sa predovšetkým na úložnom nábytku prejavuje snaha po narušení prísneho architektonického charakteru, ktorý bol typický pre empír. Prísnosť empírových kubických foriem je nahradená mäkšími a oblejšími tvarmi. Aj na sedacom nábytku môžeme pozorovať tendenciu k pohodlnejšiemu a praktickejšiemu tvarovaniu, čo sa dialo, okrem iného, pod vplyvom anglického nábytkárstva konca 18. storočia. Z nábytku sa vytrácajú nákladné aplikácie, drahé kovania a exotické dyhy, vzácne mramorové platne, pozlátenia a bohato vyrezávané prvky. Povrchová úprava biedermeierovského nábytku je minimálna, ale o to efektnejšia, takže drevo môže vyznieť vo svojej prirodzenej kráse. Civilnejší výraz nábytku odzrkadľuje zmeny, ktoré sa začali diať v celkovom životnom štýle i životnom postoji spoločnosti.

V prípade drobných úžitkových predmetov z porcelánu a skla ide prevažne o import z okolitých krajín na naše územie. Prioritné zastúpenie v slovenských zbierkach má české empírové sklo a viedenský empírový a neskoro empírový porcelán. Tie tvarovo vychádzajú z jednoduchého valca, pričom neskorý empír zavádza zvonovitý tvar s mierne zaobleným horným okrajom, ktorý sa uplatnil hlavne v porceláne. Výzdobný program ponúkal nespočetné variácie mileneckých dvojíc, oltárov nešťastnej lásky, personifikácií priateľstva a náklonnosti, mravoučné scény, ale aj historické výjavy či panorámy miest a prírodné zákutia. Doplnkovými dekoráciami bývali vlajúce stuhy, kvetinové girlandy, vavrínové vence, ako aj vojenské a antikizujúce ornamenty. Na porceláne sa často stretávame aj s portrétnymi medailónmi a siluetovými portrétmi, ktoré nadväzovali na dobovú obľubu miniatúr. Sklo bývalo prevažne číre s povrchovou úpravou brúsením a rezaním, ale obľube sa tešilo aj farbené sklo imitujúce drahokamy a polodrahokamy. Na našom území pôsobili viacerí zlatníci, ktorí sa remeslu vyučili v centrách monarchie. Ich práce ostávajú verné síce doznievajúcemu, ale pre svoju pompu stále obľúbenému empíru, pričom čiastočne reflektujú nové tvarové tendencie smerujúce k zjednodušeniu. 

KATARÍNA BEŇOVÁ,  SILVIA SENEŠI LUTHEROVÁ, JANA ŠVANTNEROVÁ


← Späť na výber kolekcií Biedermeier