Magdaléna Robinsonová (1924 – 2006) sa narodila v roku 1924 v Žiline. Jej mladosť poznačila druhá svetová vojna, keď sa ako partizánka zapojila do Slovenského národného povstania. V októbri roku 1944 zastrelili fašisti jej matku a otca odviezli do koncentračného tábora, kde do konca roka zahynul. Sama Robinsonová prešla väzením v Žiline, koncentračnými tábormi v Osvienčime a Bergen-Belsene, prežila pochod smrti. Uprostred leta 1945 ju polomŕtvu doviezli domov. Mala vtedy niečo vyše dvadsať rokov a vedela iba to, že v rozvrátenom živote, na troskách toho, čo bolo ešte donedávna jej domovom, nemôže zostať.

Bez vlastnej perspektívy odišla naslepo do neznámej Prahy. Keďže začala v Žiline zo záľuby fotografovať, skúsila sa v Prahe živiť z malých honorárov výpomocnej sily v niekoľkých fotografických ateliéroch. V roku 1947 získala odborné fotografické školenie, predovšetkým dobré technické základy, ktoré potom sústavne uplatňovala a rozvíjala. Patrila medzi prvých povojnových absolventov fotografického oddelenia Štátnej grafickej školy v Prahe. V roku 1950 sa presťahovala do Bratislavy, kde pracovala ako fotografka v Štátnom filme, neskôr sa stala fotografkou v slobodnom povolaní. Iniciovala založenie fotografickej sekcie Zväzu československých výtvarných umelcov v Bratislave. Okrem voľnej tvorby pracovala v úžitkovej a reklamnej fotografii.

Robinsonová prežila kruté zaobchádzanie, hlad, zimu, stratu viery v Boha, no i napriek tomu sa jej umenie neprepadlo do mánie hrôz, ale hľadalo cestu z beznádeje. Skúsenosť s koncentračnými tábormi vryla do jej duše to najťažšie z ťažkého. Istotu preto hľadala v prostej realite, vo svete obyčajných ľudí: „Vyšla som z neho živá, tak som veľmi túžila po kráse, po harmónii. Ja neviem, ako by som to vyjadrila… doslova mi duša pišťala za krásou, hocijakou. Tak som ju začala nachádzať v celkom jednoduchých veciach.”

Možno aj preto jej snímky v sebe nesú výtvarnú čistotu a emotívnu obsažnosť. Robinsonová pri fotografovaní vyjadruje motív presnou, zväčša uzatvorenou kompozíciou, bez reportážnej fragmentárnosti a náhodnosti.

Robinsonová pre svoje portrétne snímky nevytvárala fiktívne prostredia, skôr sa usilovala ovládnuť reálny priestor. Umelcov zachytila v momentoch a kompozíciách, ktoré predstavujú metaforu ich osobnosti a tvorby. Profily, polocelky aj celky postáv dotvárajú pozadia ateliérov, plenéru či vystavených diel, ilustrujúce ich spôsob práce a kreatívnu atmosféru. Väčšina snímok vznikla v závere 60. rokov a niektoré z nich nenápadne vyjadrujú aj štýl a náladu svojej doby. 

Jednotlivé fotografie spája rafinovaná kompozícia, jemne cítený pohyb a uvážlivo vycibrené svetlo. Autorka zámerne kombinuje svetelne pozitívne a negatívne tvary – biely zjav sa vynára z hustej tmy atď. – pretože v čiernobielej fotografii musí rozmýšľať tonálne. Používala veľkú ostrosť, akoby sa zo skutočnosti nemalo nič stratiť, aj zámernú neostrosť, mäkké svetlo, priam vermeerovské, ktoré jej poskytlo bohatú škálu poltónov a ktorým nežne modelovala tvary. Ani pri mužských portrétoch nepoužívala tvrdé svetlo, mäkkou gradáciou im doslova hladila tváre. Neraz sa sústredila na detail, redukovala ním dej a zdôverňovala pohľad objektívu.

A tak sa pozeráme na Vincenta Hložníka a tušíme, že ho Robinsonová zachytila v jednom z jeho filozofických momentov, ktorými bol povestný. Hložník bol presvedčený o potrebe zdieľať étos svojho duchovného života, postojov a názorov.

Editu Spannerovú, maliarku, v ktorej tvorbe sa často objavuje žena s nežnou, zasnenou tvárou, fotografka zvečňuje na pozadí maliarskeho stojana s plátnom tak, akoby ona sama bola umeleckým dielom.

Miloša Alexandra Bazovského, ktorý si zvolil cestu komornejšieho a civilnejšieho poňatia maľby, Robinsonová komponuje a fotografuje v lyrickom polodetaile v pravom dolnom zlatom reze.

Ján Mudroch bol majstrom imaginárneho vnútorného svetla. Objavil a inovoval Rembrandtov spôsob maľby a celú jeho tvorbu charakterizovala mäkkosť a neohraničenosť tvarov. Presne tak je Robinsonovou zachytený, ako zrkadlový obraz v takmer staromajstrovskom svetle pripomínajúcom techniku chiaroscuro.

Dagmar Rosůlkovú, najznámejšiu zo študentiek keramického oddelenia Júlie Horovej na bratislavskej Škole umeleckých remesiel, ktorá vynikala aj ako talentovaná figuralistka v modelovaní prevažne ženských portrétov, vidíme zobrazenú v snovej, mäkkej atmosfére, so svetelne potlačeným pozadím. Vystupuje tu krása ženskej tváre, modelovaná jemným bočným svetlom.

Martin Benka, ktorý vo väčšine svojich diel zobrazuje monumentálne figúry a prírodné scenérie, je sám na Robinsonovej fotografii zachytený v priam majestátnom detaile.

Na príklade fotografie Tibora Bártfaya, monumentalistu so zmyslom pre detail, zase vidíme príklad uzatvorenej kompozície, ktorú autorka s obľubou používala. Ľavá ruka s dlátami uzatvára pravý spodný roh fotografie a súčasne kompozične vyvažuje ľavú stranu snímky.

Milana Laluhu, ktorý využíval mohutnú formu v kontraste k detailu, zachytáva fotografia vnútri ateliéru, v spoločnosti obrazov, ktoré opakovane interpretujú autorovo puto s rodným hniezdom detstva – dedinou Mičiná.

V snímke Miry Haberernovej, výtvarníčky, ktorá vo svojej tvorbe spájala maliarsku a sochársku prácu, pozvoľna prechádza linka žensky zvlneného tela do reliéfneho objektu nad výtvarníčkou a vytvára tak harmonické prepojenie.

Magdaléna Robinsonová prísne dodržiavala princípy obrazovej stavby a štýlovej čistoty, no jej tvorba svedčí aj o tom, že rovnaký dôraz kládla na emotívny náboj a poetiku tvarov. Pohľady do tvárí známych výtvarníkov tak vyvolávajú rozmanité emócie a nútia zamyslieť sa nad ich životom, prácou i odkazom. Portréty sú viac ako iba verným odrazom. Nesú v sebe posolstvo konkrétnej osobnosti.

Slovami Arnolda Newmana, amerického portrétneho fotografa: „Portrét je určitou formou biografie. Má informovať pre dnešok a zachovať pre budúcnosť.”

Použité zdroje:

KÁRA, Ľubor: Magdaléna Robinsonová. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1964.

HRABUŠICKÝ, Aurel; MACEK, Václav: Slovenská fotografia 1925 - 2000 = Slovak Photography 1925-2000. Bratislava: SNG, 2001.

MRÁZKOVÁ, Daniela; REMEŠ, Vladimír: Cesty československé fotografie. Praha : Mladá fronta, 1989.

Cesta Magdalény Robinsonovej (dokumentárny film), Marek Šulík, 2008