Shakespearovu Búrku mnohí označujú za totemickú inscenáciu Aleša Votavu a jedno z jeho najlepších diel. Votava na nej spolupracoval s kostýmovou výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou. Môžeme preto spolu s maketou, návrhmi scény a skicami predstaviť aj jej kostýmové návrhy.

Aleš Votava (1962  ̶  2001) bol jedným z posledných žiakov Ladislava Vychodila, zakladateľa bratislavskej scénografickej školy. Jeho vedenie, ako aj vplyv akčnej scénografie predchádzajúcej generácie autorov Jozefa Cillera, Jána Zavarského a Tomáša Berku, sa vo Votavovej tvorbe pretavili do špecifického výtvarného jazyka. Rudolf Fila označil Votavu za univerzalistu, ktorý dokázal tvoriť v rôznych podmienkach a maximálne využiť dostupné materiály, pričom si vždy všetko do najmenšieho detailu rozkreslil a popísal. Za najdôležitejšiu považoval schopnosť odhadnúť hranice možného – „tlačiť možné až na samé jeho hranice“. (POLÁČKOVÁ, Dagmar, 2007, s. 40)

Vysokú školu múzických umení ukončil Votava v polovici osemdesiatych rokov, kedy už ustupovali klasická vychodilovská scénografia, vytváraná prevažne z pevných materiálov ako drevo či kov, aj akčný prúd Cillera, Zavarského a Berku zameraný na dekonštrukciu scény. Votava vychádzal z čiernej farby a podobne ako Vychodil považoval neutrálnu farebnosť scény za kľúčovú. Práve farebnosť povýšil na akčný princíp – vytváral ju najmä svetlom a hrou s tieňom, odrazom, či priesvitnosťou materiálu.

V inscenácii Shakespearovej Búrky sa mu podarilo kombináciou materiálov vytvoriť vierohodnú atmosféru a zachytiť emocionálnu podstatu textu. Podľa niektorých recenzentov bola scéna jedinou interpretáciou hry a režisér nechal text plynúť bez väčších zásahov.

„Tak sme začali zháňať všetky dostupné materiály a podklady súvisiace čo i len okrajovo s témami Búrky. O mágii, prostriedkoch moci, odporu, boja, jej udržiavania, o renesancii, o vynálezoch, technických zázrakoch, Indiánoch, o inscenačných stereotypoch či klišé atď. Vždy je dobré mať dostatočne široké manipulačné pole a dostatok podnetov, aby bolo z čoho vyhadzovať...“ (POLÁČKOVÁ, Dagmar, 2007, s. 221)

Aleš Votava – William Shakespeare: Búrka, detail, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.

Režisér požiadal Votavu o scénu, v ktorej by sa herci vynárali a mizli. Opisoval to skôr ako živý plot, prípadne akúsi zavesenú drapériu. „České pravidlo, že stačí „nasvícit prkno a hadr a je umění“ ma naozaj desí... Nemám dôveru v textílie na scéne, väčšinou pôsobia strašne amatérsky.“  (POLÁČKOVÁ, Dagmar, 2007, s. 221)

Úvodný efekt búrky však Votava vytvoril práve vďaka rozpohybovanej drapérii a striebornej fólii, na ktorú zospodu fúkal pohybujúci sa prúd vzduchu. Vlnenie fólie simulovalo vlnenie mora aj hrozivú búrkovú oblohu. Vďaka zvukovým efektom a náznakom plachiet a rebríkov mal divák dojem, že sleduje hrôzostrašnú scénu práve sa potápajúcej plachetnice.

Búrku spôsobila éterická postava Ariel na žiadosť mága Prospera. Prospero žil so svojou dcérou na ostrove vo vyhnanstve po tom, ako ho jeho brat Antonio obral o titul milánskeho kniežaťa. Práve Antonio bol jedným z preživších z potopenej plachetnice. Prospero pomocou svojich kúziel manipuloval so stroskotancami a napokon dosiahol svoj plán – zasnúbiť svoju dcéru s Ferdinandom, synom Antónia. Bratia sa v závere hry zmierili a vydali sa spolu na cestu späť do Talianska.

Ostrov by v shakespearovskej dobe mohol symbolizovať utópiu nového sveta, akýsi opak skazenej civilizácie. Po búrke prichádza čas urovnať vyhrotené medziľudské vzťahy a vzájomné odpustenie je jediným prostriedkom návratu do civilizácie.

Hlavné postavy inscenácie Búrka

 

Mágia umožňovala Prosperovi zasahovať do osudov iných ľudí na ostrove, avšak sám sa z neho nevedel dostať preč. Votava s Gruskovou tento aspekt zdôraznili prostredníctvom kúzelníkovho plášťa, ktorý bol schopný zakryť celý labyrint reprezentujúci ostrov. Pohyby plášťa vytvárali svetelné a pohybové efekty a zároveň akoby ohraničovali priestor, na ktorý mal Prospero dosah.

Votava tvrdil, že najlepšia scénografia je tá, ktorú si človek ani neuvedomí, lebo funguje v jednote s ostatnými zložkami. V prípade Búrky však bola scéna natoľko dominantná, že si mnohí z inscenácie po rokoch pamätajú práve ju.

Rozčlenená podlaha potiahnutá ostrozelenou látkou zámerne kládla hercom prekážky – postavy blúdili, strácali sa a znovu sa objavovali. Nebolo potrebné zbytočne ilustrovať ostrov. Stroskotanie a blúdenie dostatočne vyjadroval labyrint. Východisko z neho bolo vidno len „zhora“, čo sa tvorcom podarilo vyjadriť veľmi jednoducho zmenšeninou labyrintu s vyrezávanými drevenými postavičkami samotných postáv. Hrali sa hru na mocných a sami tak manipulovali vlastnými osudmi z pozície vyšších síl.

Aleš Votava. Maketa k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000

Ideu labyrintu našiel Votava v akejsi historickej knihe, ktorú si priniesol z Amsterdamu. Rytinu, ktorá ho k scéne inšpirovala, si starostlivo odložil spolu s desiatkami skíc. Hľadal v nich ten správny tvar a rozloženie priestoru. Rozpočet mu nedovolil realizovať sklenenú vežu pre Prospera, no jej podobu si dokážeme predstaviť vďaka podrobným návrhom, v ktorých navrhol aj mechanický systém umožňujúci let Ariela. 

Finálne scénické návrhy Votava vytvoril ako jednoduché koláže na zelenom podklade. Lepil naň biele časti s jemnou kresbou, niekedy doplnené striebornou fóliou či čiernym papierom. Votava chcel v návrhoch vyjadriť predovšetkým premeny scény a technické detaily. Na rozdiel od Vychodila však už nekládol taký dôraz na finálne vypracovanie návrhov do maliarskej podoby hodnej rámu a miesta na stene.

Aleš Votava. Scénické návrhy k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000

 

Jemné akvarelové kostýmové návrhy Alexandry Gruskovej štýlovo aj výrazom ladia s Votavovými návrhmi, avšak dodávajú im farebnosť. Kostýmy zasadzujú hru do historického obdobia renesancie a na ich detailnom vypracovaní si výtvarníčka dala veľmi záležať. Predstavovali jedinú dekoráciu inak hladkej čistej scény bez akéhokoľvek nábytku.

Alexandra Grusková – Ceres a Juno, kostýmové návrhy k inscenácii Búrka, 1999

Silný divácky zážitok z insc Búrka nedokážu kompletne simulovať fotografie, audiovizuálne záznamy ani scénické návrhy. Votavove inscenačné princípy a absolútna jednoduchosť nápadu aj prevedenia zostávajú inšpiráciou pre ďalšie generácie scénografov.

Použité zdroje:
GRUSKOVÁ, Anna: Mať chuť učiť sa a učiť scénografiu. [Kat. nerealiz. výst.] Bratislava : Divadelný ústav, 2001, s. 18.
POLÁČKOVÁ, Dagmar: Aleš Votava. Bratislava : Slovart a SNG, 2007, s. 40.
Dagmar Poláčková, kunsthistorička a kurátorka monografickej výstavy Aleša Votavu v SNG v roku 2006.
Múry sú vysoké a hrubé. Dokumentárny film o Alešovi Votavi. Réžia: Juraj Johanides, 2010.