„V jeho ateliéri sa cítim občas ako v dielni kováča. Blčí tam jeho červená, lietajú sadze jeho čiernej a on v tých plameňoch a sadziach rozpaľuje niečo, čo mi pripadá také skutočné ako ja sám sebe, niečo, čoho som súčasťou – a vykúva z toho tvar. Čítam stopy na plátne bielom ako sneh. A nech je ich životná podoba akokoľvek zredukovaná na podstatu tvaru a tvar podstaty, s radosťou v nich poznávam toho, kto ich zanechal. Človeka.“  – Milan Rúfus

Milan Laluha, umelec, ktorého tvorba zahŕňa kresbu, maľbu aj grafiku, sa narodil 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch. Detstvo strávil v Dolnej Mičinej, a hoci neskôr žil v Bratislave, skutočným domovom a nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie sa mu stala práve Mičiná.

„Hovorím, že bývam v Bratislave, ale žijem v Mičinej. Doteraz som to nezmenil. Zavriem oči, keď mi je hocijako. Keď mi je dobre, alebo keď mi je zle, tak idem do Mičinej. Hocikedy. V duchu. A chodím si tam a žijem si tam, rozprávam sa s ľuďmi a pozerám sa. Moderná doba a svet, kde človek už prestáva smrdieť človečinou, mi nevonia.”

Milan Laluha – Pri kostole,  1980, Východoslovenská galéria

Milan Laluha patril k absolventom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ktorých spájalo úsilie pretlmočiť skutočnosť. V 60. rokoch  sa stal jedným z najvýraznejších slovenských maliarov a jeho tvorba mu priniesla ocenenia na mnohých výstavách doma i v zahraničí.

Veľmi skoro nachádza svoj typický „laluhovský” výraz, tzv. laluhovskú formulu, ktorej hlavným princípom je redukcia. Laluha postupne redukuje maľby a kresby na základné tvary a ustavične ich variuje, hľadajúc čo najvýstižnejšie vyjadrenie podstaty motívu. Predmet zobrazuje skratkou až na hranicu abstrakcie, kde takmer stráca svoje logické súvislosti a stáva sa výtvarným znakom. Laluha nachádza svoju tvorivú slobodu v jej dobrovoľnom obmedzení.

„Keď dnes začínam maľovať, keď ohmatávam prázdne plátno, zbehne sa mi to celé až do akéhosi vzorca. K takým pocitom, že ide o sochársky, kubistický pôdorys pri existovaní rozmerov, tvarov v priestore. Teda, že ide o esenciu, nie o obraz, ktorý má perspektívnu hĺbku. Rozrobím si aj sto plátien, a potom ich vylepšujem, lebo motív musí dozrievať počas roboty. Musím dospieť k výsledku, na ktorom by som už nič nemohol meniť, len sa podpísať.”

Milan Laluha – Žena v červenej sukni, 1970–1975, Oravská galéria

Laluhova poetika kruhov, oblúkov a sektorov vyústila do sebestačného vizuálneho sveta, ktorého počiatky ovplyvnil francúzsky postimpresionista Paul Cézanne (1839 – 1906). Jeho symbolická predstavivosť, jednoduchosť a robustnosť inšpirovali celú Laluhovu tvorbu. Podľa Cézannovho príkladu si v prírode overoval jej tvarové základy – hranol, kužeľ, guľu.

Téma vlasti oslovila mnohých mladých umelcov, čo potvrdil, okrem iného, aj vznik skupiny Mikuláša Galandu. Jej zakladajúcim členom bol práve Milan Laluha, ktorý tému slovenskej dediny obohatil o nový výrazový a expresívny obsah.

„Svet ma veľmi nelákal. Mňa nikam veľmi neťahalo. Mám rád túto krajinu. Nechcem behať okolo sveta, skôr ísť do seba, k svojim nápadom. Najviac myslím na svoje motívy.”

Milan Laluha – Večer, 1963, Stredoslovenská galéria

Tieto motívy často vychádzajú z pozorovania človeka pri namáhavej práci. Vertikálnym i horizontálnym kompozíciám dominujú postavy vidieckych žien a mužov, osamote i vo dvojiciach, po práci, pri podvečernom odpočinku, alebo v očakávaní niečoho bližšie neurčeného. Laluha sa sústredí na moment medzi čímsi dokonaným a započatým. Človeka zobrazuje v akejsi harmónii s prostredím, tradíciou a životným údelom. Maliarovým zámerom bolo premieňať všednú skutočnosť slovenskej dediny na záhadnú krásu.

Ako pravý Galandov žiak dodržuje výtvarný postulát pevných tvarov, vyhýba sa detailom a perspektíve. V maľbe a kresbe rozvíja v nekonečných variáciách morfológiu geometrických prvkov. Postava je pretavená do znaku, ktorého stredobodom býva často kruh ako symbol večnosti a nemennosti. Z neho autor odvodzuje rôzne výseky, ktoré rozmiestňuje na ploche obrazu. Sú to dynamicky tvarované objemy, zaoblované a skladané pomocou diagonál a ich krížení. Laluha sa neusiloval o klasickú vyváženosť proporcií.

„Učil som sa, ako správne vystavať tvar, ako ho účinne podať. Čím bol mohutnejší, tým bol pre mňa správnejší.”

Milan Laluha – Z poľa domov, 1970–1975, Oravská galéria

Etnografickú príslušnosť človeka môžeme na týchto obrazoch vytušiť podľa farebnej a tvarovej skratky, náznaku oplecka, klobúka či fragmentu ornamentu. Laluhova dynamika sa zväčša podriaďuje dostredivému pohybu tvarov a protikladu racionálneho, ktoré predstavujú  kompozícia, stavba a skladba tvarov, a emocionálneho, teda farby.

„Najskôr si obraz staviam z kubusov, veľkých hranatých a guľatých foriem, a potom ich farbou zaľudním.”

Maliar zväčša uprednostňuje mäkké farebné odtiene, ale neváha použiť aj odtiene tvrdé, kontrastné. Výsledkom je akýsi špecifický laluhovský tlmený šerosvit. Najčastejšie svoj kolorit stavia na kontraste základných farieb – červenej, zelenej, modrej a žltej,  a tiež bielej a čiernej. Čierna prehlbuje odtiene modrej a bielej v rôznych obmenách a neskôr takmer úplne nahrádza žltú farbu.

„Mne sa farby veľmi páčia, úžasne ich pociťujem, ale ich neviažem na nijaké konkrétne zážitky, ani hlboké pocity. Žltá, to bolo také dosť krátke obdobie. Zo päť rokov som ju častejšie nanášal, potom som sa zase vrátil k tým svojim klasickým, modrá, červená, zelená, hnedá. Ale na žltú som celkom nezanevrel. Zavše s ňou koketujem, pohrám sa, zaradím si ju medzi iné. Tak opatrne, s malými dávkami.”

Milan Laluha – Dve postavy, 1966, Slovenská národná galéria

Milan Laluha je maliarom variácií, prostredníctvom ktorých hľadá podstatu existencie v ľudskosti. Na svojich obrazoch monumentalizuje odchádzajúcu tradíciu. Robí to tým, že zhmotňuje všedné, sprítomňuje pominuteľné, aktualizuje archaické a heroizuje zanikajúce. Človek sa v jeho obrazovom svete stáva esenciou jednoduchého a zmysluplného života, so zakorenenými istotami v detstve, hierarchiou pevných hodnôt a tradíciou národa.

Milan Laluha – Na scénach, 1986, Východoslovenská galéria

„Laluha patrí k tým umelcom, ktorí nedokážu rezignovať na človeka. Takí si budú vždy kvôli nemu a v jeho mene páliť prsty s osudom i tvarom. Nenarobia pritom veľa rečí, avšak nikdy im to nedá pokoja, nikdy to nedokážu – zanevrieť a uzavrieť sa…”  – Milan Rúfus

Milan Laluha priznával, že v umení vždy zostáva kus mágie, čosi nedopovedané. Želal si, aby jeho aj nielen jeho obrazy vždy potvrdzovali existenciu ducha, aby primerane definovali nedefinovateľné.

Použité zdroje:

LACKO, Norbert; ZERVAN, Marian: Oskár Čepan a výtvarné umenie, Bratislava: Slovart; Vysoká škola výtvarných umení, 2018

KISS-SZEMÁN, Zsófia; KUKAL, Ján: Galandovci: legendy slovenskej moderny 1969-1989

Milan Laluha: Kresby a maľby 1955-1977, Bratislava: SNG, 1997

Milan Laluha, Bratislava: Slovenský Tatran, 1997