„Najdôležitejšie pre ľudskú spoločnosť nie je dekoratívno–ozdobné výtvarné umenie, ale umenie humanisticko-spoločensky angažované, ktoré učí ľudí vidieť a prežívať svet novšie a mravnejšie a ktoré je v tomto zmysle slobodné a pokrokové!"
– Július Koller, Univerzálne Futurologicko-socialistické Oslobodenie, 1975
Július Koller (1939 – 2007) je dnes vo svete jedným z najrešpektovanejších slovenských umelcov. Na otázku „prečo práve Koller?" pritom neexistuje jednoduchá odpoveď. Sčasti to možno súvisí so západnou predstavou o nás – materiálová chudoba prostriedkov a istý kafkovský rozmer Kollerovho anti-umenia. Faktom však zostáva originalita a komplexnosť Kollerovho videnia sveta a vytrvalá sústredenosť jeho autorského programu. Koller svoju tvorbu vnímal ako otvorenú komunikáciu a snažil sa prepájať umenie s každodenným životom.
V septembri 2022 otvorila Slovenská národná galéria prvú stálu expozíciu diel Júliusa Kollera v Esterházyho paláci v Bratislave, nazvaná Antimúzeum J.K.. Jej základ tvorí súkromná zbierka Gabriela Herczega, zakladateľa aukčného domu SOGA.
Zbierka vznikla ešte počas života autora – v roku 1996, teda v časoch, keď boli jeho kvality zrejmé iba odborníkom. Pri akvizícií spolupracoval Herczeg s Aurelom Hrabušickým zo Slovenskej národnej galérie, ktorému by vtedy takýto nákup v inštitúcií neprešiel. Po viac než dvadsiatich rokoch, zatiaľ čo sa Kollerovo dielo zhodnotilo v medzinárodnom kontexte a zo zbierky sa stala muzeálna hodnota, sa majiteľ rozhodol zbierku vystaviť a sprístupniť verejnosti, možno aj preto, aby sa vyhol pokušeniu niečo z nej predať.
Expozícia približuje kľúčové témy Kollerovej tvorby aj hravú previazanosť jeho umenia s osobnými záľubami a bohatou súkromnou mytológiou. Práve prepojenia medzi autorovými obrazmi, poznámkami, kartičkami či kultúrnymi akciami robia z jeho diela fascinujúci a pohlcujúci kollerovský vesmír.
Kurátorský koncept expozície nadväzuje dialóg medzi dielami zo súkromnej zbierky a Kollerovým archívom v Slovenskej národnej galérii, inšpirujúc sa situačnou povahou mnohých autorových výstav. Výsledkom je múzeum, galéria, ihrisko, ale aj vzdelávacia platforma venovaná slovenskému konceptualizmu.
Ústrednú časť zbierky tvoria tzv. anti-obrazy – pozoruhodné vyrovnávanie sa Kollera s konceptuálnym umením a s dobovou klímou. Vznikali najmä recykláciou nájdených materiálov, maliarskym privlastňovaním si bežných predmetov (textil, kus stoličky, taška, rohožka) či písomnou deklaráciou pomocou nápisu Obraz.
Mnohé z malieb ukazujú Kollerov záujem o vzťahy medzi obrazom, textom a symbolmi. Nájdeme tu typografické kompozície – Vrchy, More – rastre z drobných opakujúcich sa vzorov – Kozmonautika, Invázia – remixy štátnej vlajky či maľby na domáce koberčeky. Na plátnach s prvej polovice 60. rokov tematizuje Koller ponurú priemyselnú výstavbu a vstup masmedií (televízne antény, rozhlas) do života občanov.
Opakovane sa objavuje otáznik – symbol neúnavného spytovania a spochybňovania ustálených predstáv o svete a o umení. Kollerove diela polemizujú a kladú otázky, na ktoré autor ani neočakával odpovede. Variáciami tvaru otáznika a jeho vrstvením s ďalšími symbolmi ideológií a politických systémov Koller vizuálne zhrnul chaotické 20. storočie a nekonečný boj medzi štruktúrami moci a slobodou jednotlivca.
Kollerova tvorba kombinuje sebairóniu, absurditu spoločenskej situácie a tiež priam utopickú nádej v humanistický pokrok smerom k mravnejšiemu a „kozmicky uvedomelému“ ľudskému pokoleniu. Svojou vynaliezavou podvratnosťou, otvorenosťou voči divákovi (výstava ako hra) a vytrvalým budovaním ufonautického alter ega sa Koller snažil vytiahnuť výtvarnú produkciu z pomyselnej neutrality galérie a spraviť z nej súčasť živého procesu metamorfózy umenia do kultúry života.
„Asi za 10 miliard rokov hrozí našej slnečnej sústave zničenie – Slnko vybuchne. Človek má dovtedy čas, aby sa naučil ľudsky žiť a zachrániť sa niekde vo vesmíre. Zem je zatiaľ vlasť ľudstva, nesmie sa zničiť. Ľudia spojte sa!“
– Július Koller, textová karta z archívu JK
Text čerpá z materiálov Antimúzea J.K. a z príspevkov Petry Hanákovej, Niny Gažovičovej a Aurela Hrabušického.