May 19, 2020
Colection contains 56 artworks
6 minutes

Košice prešli po druhej svetovej vojne výraznou premenou, podobne ako mnoho iných miest na Slovensku. Z multikultúrneho centra regiónu, spájajúceho stredovekú atmosféru so svojráznou perifériou sa postupne stala industriálna aglomerácia obklopená sídliskami s omnoho jednoliatejšou demografiou. Kolekcia podľa výstavy Po moderne podáva subjektívnu správu o výtvarnej scéne mesta a blízkeho regiónu počas štyroch dekád medzi vojnou a revolúciou. Ukazuje tvorbu autoriek a autorov, ktorí sa vymykali stereotypom obdobia sorely a oceňuje ich individuálne umelecké vzopätia na pozadí dobových reálií „metropoly východu“.

Kolorit mesta Košice po stáročia určovala poloha provinčného centra na hranici veľkej Panónskej nížiny a Karpát, na hranici tzv. Dolnej a Hornej zeme a zároveň na východnom okraji latinskej Európy. Vznikla tu významná križovatka obchodných ciest umocnená, na prahu moderného veku, výstavbou dôležitej železnice smerom na západ.

Prirodzená národnostná i konfesijná diverzita obchodného a vojenského sídla, s mestským rázom stredovekého urbanizmu vnútri bývalých hradieb, sa stala jeho špecifickou črtou aj počas medzivojnovej republiky. Na tomto sľubnom pozadí sa tak tesne po vyhlásení republiky začala jedna z najdôležitejších kapitol dejín umenia na Slovensku – košická moderna. Jej charakter bol eruptívny, v mnohom podmienený silnými individuálnymi príbehmi, ale aj šťastnou zhodou náhod. Bol to avantgardný plameň, ktorý sa rozhorel prudko a jasne v mihavom prítmí tzv. dlhého 19. storočia.

Košice však nemohli preskočiť svoj tieň provinčného mesta, resp. prestupnej železničnej stanice,a tento plameň postupne doháral už koncom druhej dekády 20. storočia. Opätovné pričlenenie mesta k Maďarsku potom znamenalo, okrem iného, už len definitívne  uzavretie inštitucionálnej základne košickej moderny – Východoslovenské múzeum sa zmenilo na Rákocziho hornouhorské múzeum. Výrazný a nielen politický krok späť.

Július Jakoby – V letnej reštaurácii, 1957, Východoslovenská galéria

Július Jakoby – V letnej reštaurácii, 1957, Východoslovenská galéria

 

V našich pomeroch nemožno uplatniť úvahy o druhej svetovej vojne ako o akomsi kĺbe moderny. Rovnako diskutabilné by bolo púšťať sa na regionálnej úrovni do rekonštrukcie vývinových symptómov umenia za železnou oponou. Napriek tomu, že diela a výtvarné prístupy mnohých autorov a autoriek neboli zaťažené dobovou ideológiou, dynamické zmeny slovenského sveta v budovateľských, kozmických či normalizačných rokoch sa nevyhnutne podpísali na ich námetoch a výtvarnej reflexii.  

Práve priemysel priniesol najvýraznejší impulz premeny Košíc na socialistickú industriálnu metropolu. Povojnový stav zdecimovanej židovskej populácie, z veľkej časti odsunutého maďarského živlu a následný masívny prílev vidieckeho obyvateľstva zo severovýchodu novej krajiny, priniesol razantné zmeny. Nové Košice sa už nepozerali späť za svojou, pre väčšinu súčasníkov ani nepostrehnutou, avantgardnou minulosťou. Kráčali smerom k vencu sídliskových aglomerácií, k búraniu zvyškov starých Huštákov, k premene mlynského náhonu na štvorprúdovú cestu.

Vladimír Vestenický – Východoslovenské železiarne, 1972, Východoslovenská galéria

Vladimír Vestenický – Východoslovenské železiarne, 1972, Východoslovenská galéria

 

Tieto zmeny sprevádzalo aj mimoriadne tvorivé vzopätie pôvodných účastníkov košickej moderny, či nástup nových výrazných individualít  a umeleckých stratégií. Sídliská sú odrazom svojej doby, jej ideálov a viery, bez ohľadu na to, akou sa nám dnes javí falošnou. Väčšinu sochárskych a iných monumentálnych diel, ktoré však výstavbu nového mesta sprevádzali, tvoria v slovenskom prostredí nevídaný objem kvality. Aj preto sme sa ich rozhodli preniesť do galérie prostredníctvom dobových fotografií a pokúsiť sa tak doplniť správu o umení v meste.

Herta Ondrušová-Victorinová – Sporivosť, vestibul Slovenskej štátnej sporiteľne, 1979

Herta Ondrušová-Victorinová – Sporivosť, vestibul Slovenskej štátnej sporiteľne, 1979

 

Kurátorský výber je rozdelený do piatich sekcií. Ich názvy: Na periférii, Industrie, Nech kvitnú kvety, V bezváhovom stave a Pretvoríme krajinu na svoj obraz doslovne citujú názvy obrazov a dávajú tak priestor diváckym asociáciám. S výnimkou sekcie Industrievystihuje každá z nich približne jedno desaťročie. Sekcia Na periférii ukazuje Košice v povojnových a budovateľských rokoch s dôrazom na sociálne podmienky ľudí na okraji spoločnosti. Sekcia Nech kvitnú kvety sa zameriava na 60. roky a vidíme v nej väčší príklon k abstrakcii a výtvarnej skratke. Konceptuálne diela zo sekcie V bezváhovom stave reagujú okrem iného na tzv. kozmický vek a nové myslenie o duchu a povahe hmoty. V 80. rokoch, tvárou v tvár stále neprichádzajúcej utópii, rozmýšľajú umelci aj o vzťahu človeka k jeho prostrediu, o budúcnosti ľudstva na planéte Zem, čo naznačuje názov Pretvoríme krajinu na svoj obraz. Diela v jednotlivých sekciách nájdete aj prostredníctvom tagov.

František Veselý – Pretvoríme krajinu na svoj obraz, 1979, Východoslovenská galéria

František Veselý – Pretvoríme krajinu na svoj obraz, 1979, Východoslovenská galéria

 

Výstava bola zamýšľaná ako úvod do diskusie o regionálnych dejinách umenia na pozadí dobovej reality. Domnievame sa, že táto diskusia by mala prebiehať naprieč disciplínami humanitných vied. Priestor by mali dostať aj úvahy o pozíciách a úlohách, aké zohrali konkrétni umelci a ich diela v tejto epoche. Na konci tejto cesty tak snáď budeme disponovať aj odborným základom pre budovanie ďalšej časti stálej expozície galérie.

 

Ďalšie texty o povojnovom umení, premenách architektúry a verejného priestoru Košíc či tvorbe v období socialistického realizmu nájdete v katalógu k výstave (pdf).

 


 

Tematické sekcie:

Na periférii (10 diel)

Industrie (10 diel)

Nech kvitnú kvety (11 diel)

V bezváhovom stave (7 diel)

Pretvoríme krajinu na svoj obraz (9 diel)

Diela vo verejnom priestore (8 diel)