Pôvod názvu Tatry sprevádza viacero teórií. Názov býva spájaný so slovami tater – nemecké označenie Tatára, tarti – slovo pre skalné bralo ešte z indoeurópskeho jazyka či turtal – nemecké spojenie slov tur a tal tvoriace význam Banský diel. Najviac pravdepodobné je však spojenie germánskeho prídavného mena taunt – obrovský – s výrazom rei – predmet. Vzniká tak zrejme význam horský masív a z neho odvodený pôvodný názov Tauntrei – vysoké hory. Podobný princíp možno vidieť v názvoch Matra a Fatra.
Od 17. storočia sa čoraz lepšie prebádané pohorie teší záujmu vedcov, ekológov, umelcov, turistov či špecialistov na respiračné a pohybové ochorenia. Turistický ruch a hospodárska činnosť však neustále ohrozujú krehké tatranské ekosystémy pre nedostatočný rešpekt k ochrane prírody v národných parkoch.
Vo Vysokých Tatrách sa nachádza 35 dolín a takmer všetky sú ľadovcového pôvodu. Najdlhšia, a podľa mnohých aj najkrajšia z nich, Bielovodská dolina má dĺžku 11 kilometrov a je jedinou dolinou alpského typu. Živelný potok v členitom teréne, vodopády a strmé bralá korunované tyrkysovými plesami vytvárajú dramatické a veľmi fotogenické pohľady. Veľká Studená dolina ukrýva 22 plies a spolu s Malou Studenou dolinou ponúka prierez tatranskou krajinou od lesnatej morény v ústí až po holé lúky a štrkovité svahy pod skalnými štítmi.
Či už sa vyberieme dolinami zo západu (Kôprová, Tichá), juhu (Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Velická), východu (Skalnatá, Dolina Zeleného plesa, Studené doliny) alebo severu (Javorová), objavíme scenérie, ktoré vyvolávajú rešpekt pred pomalými geologickými procesmi trvajúcimi desaťtisíce rokov.
Nízke Tatry pretína viac než 50 rozmanitých dolín – od širokých zelených kotlín s oblými stráňami až po úzke riečne kaňony zarezané hlboko v tmavých horách. Smrekové, jedľové, bukové a javorové lesy ukrývajú unikátne vápencové a ľadové jaskyne, termálne pramene a početné rodiny medveďov, vlkov či samotárske rysy. Doliny, v ktorých začínajú svojú púť veľké slovenské rieky Hron, Hornád a Čierny Váh dopĺňa bohatá sieť údolí vyhĺbených potokmi, pôsobiacimi na povrchu aj pod zemou. Systém deviatich vzájomne prepojených jaskýň je klenotom najznámejšej a najčastejšie zobrazovanej Demänovskej doliny.
Prírodné krásy tatranských dolín prilákali maliarky a maliarov pracujúcich v plenéri aj v ateliéri. Okrem hlbokých priehľadov do horskej krajiny sa zamerali aj na komornejšie lesné zátišia, kaskády potokov a drsné skalnaté strže. V početných cestovných skiciach vidíme akcent na výrazné tvary stromov, kamenistých riečnych korýt a hmlistých štítov.
Grafické zobrazenia využívajú kontrast čiernej a bielej a neraz pôsobia ako dramatické výjavy z akejsi epickej prózy. Karol Divald, jeden z priekopníkov albumínovej fotografie na Slovensku, dokumentuje tatranské vodné plochy, architektúru a výhľady na turistických trasách. Na jeho fotografiách takmer nikdy nechýba drobná ľudská postava udávajúca mierku úchvatným končiarom v pozadí.
Tatranské krajiny najlepšie pokrývajú zbierky Tatranskej galérie v Poprade, v kolekcii však nájdeme aj diela z Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa, Stredoslovenskej galérie, Východoslovenskej galérie a Slovenskej národnej galérie. Ďalšie stovky pohľadov na Tatry nájdete v našom online katalógu.