Šesťdesiate roky priniesli v Československu aj vo svete vlnu občianskeho precitnutia a aktivizmu, ktorá kulminovala v roku 1968. Postupný koniec dogmatickej garnitúry Antonína Novotného na čele ČSSR sprevádzalo oživenie v oblasti kultúry aj verejného života.

V literatúre, vo filme či v hudbe sa objavovali odvážne počiny mladej generácie aj dovtedy zakázaných tvorcov. Výtvarné umenie opúšťalo mantinely socialistického realizmu. Tlač ponúkala rôznorodejšiu reflexiu diania v spoločnosti. Centralizácia a cenzúra naďalej pretrvávali, avšak objavovala sa nádej na zmenu v rámci existujúceho politického systému.

Socializmus s ľudskou tvárou, symbolizovaný prívetivým vystupovaním nového tajomníka KSSČ Alexandra Dubčeka, naberal zdanlivo reálne obrysy. Obnova občianskeho združovania, otvorená diskusia o kontroverzných témach, ekonomická reforma a mnohé ďalšie spoločenské pohyby prinášali slobodnejšiu atmosféru a rastúcu odvahu verejnosti.

Nad Československom sa však v priebehu jari a leta 1968 postupne sťahovali mračná. Sovietske politbyro opakovane varovalo straníckych lídrov v ČSSR a vyzývalo ich zastaviť tento nežiaduci vývoj. Rýchla liberalizácia občianskej spoločnosti predstavovala nebezpečný príklad pre ostatné krajiny východného bloku a ohrozovala tak mocenské záujmy komunistickej centrály.

V auguste 1968 napokon súdruhovia okolo Leonida Brežneva pristúpili k silovému riešeniu. Na potlačenie „kontrarevolúcie“ bola spustená Operácia Dunaj – najväčšia vojenská operácia v Európe od konca druhej svetovej vojny. Vojská krajín Varšavskej zmluvy vstúpili zo všetkých strán na územie Československa a pod zámienkou „bratskej pomoci“ veľmi rýchlo obsadili všetky strategické ciele. Invázie sa zúčastnilo približne pol milióna vojakov a päť-tisíc tankov.

Operáciu zrealizovali narýchlo a podľa mnohých svedectiev bola veľká časť zúčastnených vojakov zmätená a neinformovaná. Okupanti často netušili, kde sú, prečo prišli a prečo ich miestni obyvatelia nevítajú s nadšením. Invázia vyvolala medzinárodné pobúrenie a obrovský (najmä pasívny) vzdor civilného obyvateľstva okupovanej krajiny. Následkom protestov a krvavých stretov bolo zabitých 137 občanov Československa a ďalších približne 400 zahynulo v nasledujúcich rokoch počas tzv. normalizácie.

Udalosti augusta 1968 možno s odstupom času považovať za jedno z najplodnejších období slovenskej reportážnej fotografie 20. storočia. Profesionáli aj amatéri, novinári či umelci denne dokumentovali „pomoc bratských armád Varšavskej zmluvy“, čím udržovali pri živote mobilizačný hnev proti okupantom aj pamiatku ich obetí. Okrem fotografií vznikali aj karikatúry a rôzne metaforické diela, poukazujúce na tragickú realitu normalizácie a zmarené nádeje „pražskej jari“.

Kolekcia nadväzuje na nástenkovú výstavu s názvom Osmičky , ktorá bola v roku 2018 nainštalovaná v átriu Slovenskej národnej galérie. Hutná audiovizuálna koláž zostavená kurátorkou Petrou Hanákovou prezentovala jedinečný okamih Československých dejín; dátum, ktorým sa viera v možnosť socializmu s ľudskou tvárou prakticky zo dňa na deň rozplynula.