Priekopníkom systematického výtvarného „mapovania“ krajov a regiónov bol v habsburskej ríši rakúsky arcivojvoda Johann, ktorý od roku 1802 postupne najímal nadaných umelcov (Johann Kniep, Jacob Gauermann, Thomas Ender a pod.), aby ho sprevádzali na jeho často až dobrodružných cestách a podľa presných pokynov zachytávali kresbou a akvarelom miesta, ktoré považoval za dôležité. Boli to predovšetkým jeho milované Alpy, ktorých krásu chcel pomocou obrazov zachovať pre budúcnosť.

Krajina Moravy našla v rovnakom čase svojho neúnavného dokumentátora v „umelcovi čistého srdca“ Františkovi Richterovi. Hoci bol povolaním ránhojič, po neúspešnom pokuse získať v Brne uvoľnené miesto mestského chirurga sa rozhodol venovať naplno maliarstvu a vyučovaniu kresby. Zanechal po sebe rozsiahle kresbové, z väčšej časti krajinárske dielo, ktoré je o to cennejšie, že autor na svojich pôvabných akvareloch a gvašoch zachytil moravskú mestskú i vidiecku krajinu ešte pred tým, ako ju definitívne pozmenila dravá industrializácia a urbanizácia. Len malú časť svojho diela zverejnil Richter graficky formou litografií. Vzhľadom na spôsob, akým svoje kresby komponoval, predpokladal pravdepodobne väčší záujem vydavateľov o ich grafický prepis.

Omnoho rozsiahlejším realizovaným umelecko-topografickým počinom bol litografický album Malerisch-Historisches Album von Mähren und Schlesien, vydaný v Olomouci v roku 1860, pričom takmer všetkých 113 listov albumu bolo vytlačených podľa návrhu pôvodom moravského kresliara a grafika Františka Kalivodu. Spôsob predstavenia konkrétnych miest vedutovou formou sa síce objavuje aj neskôr v grafike 20. storočia (Karel Wellner, Eduard Milén), záujem umelca sa však presúva od topografickej presnosti k vyjadreniu určitej nálady miesta alebo zachyteniu pôsobivého detailu.

V krajinomaľbe 19. a 20. storočia sa často stretávame so zachytením konkrétnych miest. Tento mimoumelecký, v podstate topografický záujem mohol dielo v niektorých prípadoch obohatiť o pozitívny prvok tvorivého zápasu s realitou, inokedy znamenal skôr záťaž pre slobodu umeleckého vyjadrenia.

Pokiaľ sa autor rozhodne zasadiť svoj výtvor do konkrétnych geografických súradníc, signalizuje to buď jeho osobný vzťah k určitému miestu, alebo vyhovenie prianí objednávateľa. Aj u niektorých moderných progresívnych autorov (Josef Šíma, František Foltýn) nájdeme krajiny tohto typu, väčšinou však ide o rané alebo, naopak, neskoré diela, ktoré celkom nezapadajú do avantgardného profilu svojho tvorcu.

Cieľom výberu diel, ktorý je čiastočne závislý od kritérií umeleckej kvality a miery modernosti, bolo ukázať nielen rôzne prístupy k zobrazeniu krajiny v časovom rozmedzí zhruba sto rokov (biedermeier, secesia, neskorý impresionizmus, realizmus), ale i stvárnenie rozličných geografických oblastí Moravy.

Preferované boli obrazy zachytávajúce niektoré významné alebo, naopak, menej známe historické pamiatky (Šimon Tadeáš Milián, Lili Gödl-Brandhuber, Roman Havelka). Vďaka tomuto „prvoplánovému“ konceptu bolo možné predstaviť i niektoré diela, ktoré by sa len ťažko stali objektom výberu pre „serióznu“ prezentáciu, čo sa de facto rovná odsúdeniu k doživotnému uloženiu v prítmí depozitára.

Tento v podstate jednoliaty charakter výberu tak trochu narúša obraz Vítkovické železárny od Stanislava Lolka, ktorý je v diele tohto obľúbeného maliara jemných krajín a lesných interiérov natoľko výnimočný, že ho nebolo možné obísť. Určité miesto mohlo inšpirovať aj sochárske objekty, tam ale takmer vždy ide o alegorické zobrazenie pomocou figurálnych personifikácií (Cyril Zatloukal, Karel Pokorný) alebo umeleckého remesla.

Ďalšie texty k umeleckým zbierkam Moravskej galérie nájdete v publikácii Moravská národní galerie.

Všetky diela zo zbierok Moravskej galérie nájdete tu.