Skupina rómskeho etnika žijúca na spoločenskej periférii sa stala námetom výtvarníkov, a to najmä pre pocit voľnosti a slobody. Motívy zo života Rómov, tradičné povolania a spôsoby obživy, rôzne remeslá, hudobná a duchovná kultúra (pochovávanie, veštenie, čarovanie) poslúžili ako námety figurálnych kompozícií (matky s deťmi, hudobníci, cigánske štvrte, radovánky a oddych), v ktorých je zachytená cigánska spiritualita prežitého okamihu.
Kolekcia Vypovedaní vychádza z rovnomennej výstavy vo Východoslovenskej galérii, ktorá sa pokúša prostredníctvom klasických výtvarných druhov v konfrontácii s dokumentačným fotografickým materiálom podať historicko-etnografický náčrt spôsobu života Rómov na našom území. Názov výstavy má pôvod v tereziánskom období 18. storočia a privlastňuje si latinský výraz „Relegatus“, čo v preklade znamená vypovedaný. Označenie na tele kapitálou latinského názvu predstavovalo (pomerne miernejší) fyzický trest pri porušení zákazu kočovania. Tieto snahy Márie Terézie mali zmierňovať diskriminačné opatrenia a zároveň riešiť problematiku kočovných Cigánov, ktorí mali byť vypovedaní za hranice monarchie. Výstava a kolekcia zámerne používajú termín „Cigáni“, odvolávajúc sa na historickú skúsenosť reflektovanú v názvoch jednotlivých diel.
Koncepcia výstavy nemá záväzné geografické vymedzenie, - vlastný spôsob života Cigánov sa neviazal na konkrétne miesto, a preto sú na výstave predstavené práce z viacerých kultúrnych regiónov s pestrým výberom autorského zastúpenia. Téma cigánskeho etnika je v slovenskom výtvarnom umení špecifická jednotlivými autorskými prístupmi, ktoré vychádzajú buď z citovej väzby (Ladislav Mednyánszky), obľúbenosti žánru (Jozef Bendík), potvrdenia vlastnej identity v insitnej polohe (Rudolf Dzurko, Imrich Oravecz), alebo zo sociálneho aspektu periférie (Konštantín Bauer, Anton Jaszusch, Milan Mravec).
Vo folklóre slovanských národov zaujali Rómovia pomerne významné miesto, podobne ako napr. Židia. Obe etnické skupiny, špecifické obyčajami, jazykom i vzhľadom, skoro vzbudili záujem väčšinového obyvateľstva. Dôsledkom toho vzniklo aj množstvo rozdielov, stereotypov a predsudkov uplatňujúcich sa vo vzájomných vzťahoch rómskeho a majoritného obyvateľstva.
Július Nemčík - Kočovníci, 1943
Neznámi nomádi
Pôvod našej najpočetnejšej etnickej minority bol až do konca 18. storočia neznámy. Najvýraznejšie sa históriou tohto etnika na našom území (najmä po roku 1945) zaoberala košická historička PhDr. Anna Jurová, CSc., vďaka ktorej máme prístup k množstvu cenných informácií. Indickí predkovia Cigánov / Rómov – Domovia (od tejto rozšírenej indickej kasty Dom teda odvodzujeme aj pomenovanie Róm), patrili medzi pôvodných obyvateľov Indie, tvorcov harrapskej a mohendžodarskej kultúry.
Približne 1 500 rokov pred Kristom boli Domovia odsunutí na okraj spoločnosti a vytlačení z kastového systému indoeurópskymi dobyvateľmi a kočovníkmi – Árijcami. Boli tak začlenení medzi tzv. nedotknuteľných (nesmeli sa dotknúť príslušníkov hlavných štyroch kást / stavov), vykonávali nečisté profesie, napr. zametali a odstraňovali nečistotu, prali bielizeň, pripravovali drevo na spaľovanie mŕtvol, sťahovali a spracovávali kože. Do tejto triedy patrili kati, kočovní kováči, muzikanti, tanečníci, drezéri opíc a hadov, profesionálni zlodeji dobytka atď. Odchod Domov z Indie sa datuje do 9. a 10. storočia. Niektoré skupiny postupovali na európsky kontinent cez vtedajšiu Perziu, Arméniu, Sýriu a severnú Afriku, no početnejšie skupiny prechádzali cez Malú Áziu do Grécka (resp. Byzantskej ríše). Odtiaľ sa v 12. a 13. storočí postupne dostávali ďalej do strednej Európy.
Alfréd Steinacker - Oddych na puste, po 1851
Samotný pojem „Cigán“ má svoj pôvod pravdepodobne v iránskom jazykovom prostredí, kde sa výraz asinkar používal na označovanie remeselníkov pracujúcich s kovom. Prvá historicky doložená písomná zmienka o Cigánoch v Európe pochádza z roku 1068 z pravoslávneho kláštora na posvätnej hore Athos v Grécku, kde sú označení ako Adsincani, teda ľudia, ktorí boli v Konštantínopole veľkými čarodejníkmi. Pojmom Atsingani / Acingani teda označovali etnické skupiny postupujúce na Balkán a do strednej Európy od 12. storočia. Postupne dochádzalo k vynechávaniu prvej samohlásky, čo viedlo medzi majoritou k vytvoreniu ešte aj dnes zaužívaného pomenovania tejto minority – Cigán.
Za jednu z prvých oblastí na Slovensku, kde sa Cigáni začali usadzovať, považujeme Spiš. Prednosť dávali bohatším krajom, ktoré poskytovali rozmanité zárobkové činnosti (kováčstvo, veštenie, čarovanie, krádeže atď.), a práve Spiš bol v tomto období jedným z najbohatších krajov Uhorska. Atraktívnymi však boli aj mestá Abovskej (terajšej Košickej) a Šarišskej župy, kde sa konali trhy a rozličné zábavy poskytujúce možnosť zárobku. Množstvo Cigánov sa usadilo aj v južnej časti Slovenska.
Miloš Alexander Bazovský - Cigánky, 1948 – 1952
Tradičný spôsob života Cigánov bol hneď od ich príchodu do Uhorska v rozpore s konzervatívnym kresťanským životným štýlom. Ich jazyk, bývanie a kočovanie, spôsob obživy a zvyklosti, to všetko boli faktory, s ktorými sa majoritné obyvateľstvo ťažko vyrovnávalo, a preto v priebehu 15. až 18. storočia dochádzalo k prenasledovaniu a násilnému vyháňaniu Cigánov z mnohých západoeurópskych krajín.
V 17. storočí dochádza k prílevu Cigánov zo západných krajín, kde nemali možnosť vykonávať svoje tradičné remeslá a boli kruto prenasledovaní a vyvražďovaní. Remeselná výroba a obchod boli na západe dôsledne kontrolované cechovými organizáciami, ktoré zamedzovali cudzincom prístup do ich štruktúr. Veštenie, hudba, tanec, drezúra zvierat a príležitostné krádeže si vyžadovali kočovný spôsob života, ktorý nemohol viesť k zblíženiu sa s domácim obyvateľstvom a tak sa veľmi rýchlo Cigáni stávali nežiaducimi. Naopak, v Uhorsku boli Cigáni v niektorých oblastiach zdrojom pracovnej sily, čo dokladajú aj početné záznamy o udelených povoleniach k usadeniu sa.
V období osvietenstva zaviedli uhorskí panovníci Mária Terézia a Jozef II. sériu reforiem, ktoré mali prispieť k rýchlej asimilácii Cigánov, v konečnom dôsledku však boli aj tieto nariadenia neúspešné. Aj keď boli proti kočovaniu vydávané najrozličnejšie nariadenia, v praxi im neboli poskytované žiadne reálne podmienky na usadenie sa. V 18. storočí vzniklo mnoho osád, no i tak bol medzi jednotlivými obcami, či v rámci okresu a stolice ešte evidovaný pohyb cigánskych skupín.
Už viac ako 300 rokov sú Cigáni na našom území v najväčšej miere zastúpení tzv. Rumungrami. Tí Cigáni, ktorí na naše územie prišli od 50. rokov 19. storočia po zrušení poddanstva v rumunskom Valašsku a až do roku 1959 kočovali, sa sami nazývajú Vlachi alebo olašskí Cigáni. Od usadlých Rumungrov sa izolovali a nekomunikovali ani nespolupracovali s nimi.
Jozef Bendík - Cigáni I., 1947 – 1948
Samotných Cigánov bádatelia nazývali aj „Deti vetra“. Charakteristickou črtou kočovných Cigánov okrem neustálej mobility bol život v spoločenskej skupine nazývanej karavána, v ktorej prevládali silné etnické, resp. subetnické kmeňové alebo rodinné väzby. Karavánu najčastejšie tvorilo 7 až 10 osôb, no poznáme aj skupiny v počte 40 – 90 členov. Koncom 19. storočia už dochádzalo k rozpadu kmeňových vzťahov dôsledkom čoho boli karavány čoraz menšie. Aj keď sa štátne orgány snažili v 20. storočí zamedziť kočovaniu zákonmi z rokov 1916 či 1927, definitívne bol kočovný spôsob života postavený mimo rámec zákona v roku 1958 zákonom o trvalom usídlení kočujúcich osôb.
Na prezentovaných dielach môžeme vidieť pravdepodobne vyššie zmieňovaných kočovných olašských Cigánov, tzv. Lovárov (maď. ló – kôň), ktorí sa z miesta na miesto presúvali pomocou vlastného dopravného prostriedku. Bol ním voz, poväčšinou zaopatrený ako starší, nepotrebný inventár od miestneho roľníckeho obyvateľstva. V tomto obytnom voze – vurdane, prikrytom obyčajnou plachtou alebo pletenými rohožami z prútia či trstiny, si cigánska rodina viezla celý svoj majetok. Ten zvyčajne pozostával z perín, odevu, nádob na prípravu jedla, náradia potrebného na výkon remesla a zo súčastí prenosných obydlí – stanov. Tieto drevené vurdany boli ťahané obvykle jedným koňom, potrava preň bola takisto súčasťou vybavenia voza. Ak boli počas kočovania potrebné kratšie zastávky, obvykle sa Cigáni ubytovali v jednoduchých stanoch – šiatroch. Tie mali zvyčajne kužeľovitý tvar a bývali skonštruované z 3 drevených tyčí, ktoré zviazali dohromady. Výtvarné diela s touto tematikou predstavujú unikátne zábery, resp. fragmenty zo života tejto početne sa neustále znižujúcej skupiny kočovných Cigánov.
Viliam Ruttkay-Nedecký - Kočovní cigáni, 1924
Remeslá a hudba
Od ostatnej populácie sa Cigáni vyznačovali nielen odlišným spôsobom obživy, ale aj zamestnaním, ktoré si neraz museli voliť z nevyhnutnosti. Mnohé remeslá si osvojili na pomerne vysokej úrovni, pretrvávali vďaka tradícii a potrebe služby pre majoritné obyvateľstvo. Dopytu tak prispôsobovali aj svoju špecializáciu, ktorou bolo najmä kováčstvo, kotlárstvo, muzika, korytárstvo, hrnčiarstvo, košikárstvo, metliarstvo atď. Zvyčajne na obživu rodiny jedno zamestnanie nestačilo, a preto boli nútení jednotlivé remeslá kombinovať, ako nádenníci boli tiež dôležitou súčasťou sezónnych poľnohospodárskych prác .
Rómski kováči vyrábali predovšetkým klince, reťaze, kovania, podkovy, sekery a súčasti poľnohospodárskeho náradia. Po rozmachu železiarskeho priemyslu v 20. storočí väčšina cigánskych kováčskych dielní zanikla, pretože len málo z nich dokázalo svojím sortimentom a kvalitou práce konkurovať lacnej továrenskej produkcii.
Josef Polák - Starý trh, Košice, 1928
Ďalším typickým zamestnaním, ktorému sa Cigáni venovali, bola výroba nepálených tehál – váľkov. Denne dokázali pri priaznivom počasí vyrobiť aj 400 kusov. Aj táto forma zárobkovej činnosti však zanikla v povojnovom období, v 60. rokoch 20. storočia, čo súviselo s dostupnosťou nových druhov stavebných materiálov, ako aj s vývojom architektúry pri stavbe vidieckych rodinných domov. Ženy sa okrem starostlivosti o rodinu venovali zárobkovej činnosti (najmä u kočovných Cigánov), a to vešteniu a predpovedaniu budúcnosti. Postupom času, spolu s rozvojom továrenskej výroby sa postavenie Cigánov ako remeselníkov zhoršovalo, čo vyvrcholilo v období socializmu odoberaním živností a hudobníckych licencií.
Hranie na hudobný nástroj patrilo po kováčstve medzi najčastejší spôsob obživy Cigánov, odzrkadlilo sa aj vo frekventovanosti tejto témy vo výtvarnom umení. Cigánski hudobníci pochádzali predovšetkým z radov usadlých Cigánov a obľúbení boli najmä u šľachty. Nástrojové zloženie kapiel nebolo striktne určené, nakoľko väčšina muzikantov ovládala hru na viacero hudobných nástrojov, pričom výber nástroja a hudobného repertoáru prispôsobovala konkrétnym podmienkam.
Jozef Kolarčík-Fintický - Cigánsky primáš Jaňo so svojou bandou, Terňa, 1938
Najčastejšie cigánska kapela pozostávala z prvých a druhých huslí, kontier, basy a cimbalu. Rovnako ako počas existencie monarchie, aj po vzniku ČSR ostali cigánski muzikanti vo veľkej priazni obecenstva a často ich angažovali v jednotlivých podnikoch. Pre ekonomickú činorodosť mali skupiny hudobníkov v rámci komunít vysoký spoločenský status, prísne dbali aj o svoj zovňajšok. V roku 1928 si v Košiciach dokonca založili Spolok cigánskych hudobníkov pod názvom Lavutaris. Títo hudobníci hrávali v kaviarňach, kasínach, baroch a vinárňach. Medzi najslávnejších košických primášov patril František Horváth, ktorý skončil Akadémiu múzických umení vo Viedni v roku 1922 a koncertoval prevažne v zahraničí. V Schalkháze, Európe, Levočskom dome a ďalších podnikoch bola veľmi obľúbená ľudová cimbalová hudba Štefana Bundzíka, kapela primáša Bélu Illésa či primáša Jána Orgoványho.
Tanec ako rituál rytmických pohybov za neodmysliteľného sprievodu hudby predstavuje dôležitú súčasť kultúrnej identity Cigánov.
Imrich Oravec - V cigánskej osade, 1956
Rodina
Sociálna úloha rodinného spoločenstva mala u rómskeho etnika vždy veľký význam. Rodina sa v tomto prípade nechápe ako určitý počet jedincov, ale ako súdržná skupina vystupujúca voči okoliu. Preto netvorí rodinu iba jeden manželský pár, ale spravidla je to niekoľko manželských párov viacerých generácií aj s deťmi. Postavenie jednotlivca v silných viacgeneračných zväzkoch je takmer bezvýznamné a vytvára sa akási hierarchická spoločnosť, založená na intenzívnej závislosti jednotlivých členov.
Z dávnejšej histórie sú známe prípady reformačných opatrení Márie Terézie, ktoré prikazovali odoberanie detí z cigánskych rodín do výchovy k majoritnému sedliackemu obyvateľstvu do vzdialených stolíc, aby sa tak urýchlil integračný proces. Takéto snahy však nemali na demografický a kultúrny vývoj obyvateľstva väčšie následky, nakoľko cigánska menšina prijímala tieto opatrenia s veľkou nevôľou a v praxi nenadobudli väčšiu účinnosť.
Jozef Kolarčík-Fintický - Rodiny cigáňov korytárov v kočovnom tábore Haniska, 1933
Výrazná sociálna empatia sa v cigánskej komúne prejavuje solidárnym postojom voči členom rodiny. Siroty a starí ľudia sú opatrovaní ostanými členmi, nikto neostáva sám. Pri pohrebných rituáloch sa vzdáva úcta zosnulému celou rodinou, aj členmi zo vzdialenejších regiónov.
V súčasnosti sa vartovanie (bdenie nad zosnulým) z cigánskej kultúry vytráca. V minulosti bolo bežné trúchliť nad zosnulým aj tri dni. Zvykom bolo dávať do truhly osobné predmety nebožtíka, sväté obrázky, zlato a iné predmety, ktoré definovali jeho osobnosť počas života. V niektorých lokalitách sa pri pohreboch hrávajú obľúbené piesne zosnulého. V obraze od Karola Ondreičku (1898 – 1961) je zachytený silný sociálny žáner v podobe procesie, vytvárajúcej uzavretú komunitu s vlastným duchovným svetom. Obraz vznikol počas autorovho pobytu v Kláštore pod Znievom (1933) a je charakteristický silným expresívnym podaním námetu so sociálnym akcentom.
Karol Ondreička - Cigánsky pohreb, 1933
Výtvarné prístupy
Reprezentatívnym dielom výstavy je ilustratívna štúdia Traja Cigáni (1890) od uhorského maliara šľachtického pôvodu Pála Szinyei-Merseho (1845 – 1920). Ide o prípravnú kresbu, ktorou autor ilustruje báseň Nikolasa Lenaua „Die drei Zigeuner“. Zobrazuje troch potulných muzikantov uprostred maďarskej pustatiny.
Pál Szinyei-Merse - Traja cigáni, 1897
Programovo sa námetom Cigánov venoval prešovský výtvarník Jozef Bendík. Jeho dielo z 30. a 40. rokov 20. storočia, považované za najhodnotnejšie, predstavuje jasne nastavený program, v ktorom demonštruje svoj vzťah k cigánskej menšine. V jeho prácach môžeme nájsť motívy rodiny, zábavy, oddychu – aktívnych činností, ktoré sú zachytené v dynamických figurálnych kompozíciách. Práve dynamickosť a kompozičná teatrálnosť podporuje v zvolených námetoch pocit slobody a voľnosti.
Jozef Bendík - Cigánska idyla, 1938
Predstaviteľom insitnej a neškolenej polohy je autor, rodák z východného Slovenska (Pavlovce) Rudolf Dzurko (1941 – 2013), ktorý prežil väčšinu života v Česku, kam počas veľkej vysťahovaleckej vlny Rómov v 50. rokoch odchádzali početné rómske rodiny. Dzurkova špecifická výtvarná technika spočíva v rozomletí rôznych farebných skiel na jemné čiastočky, ktorými vytvára asamblážové kompozície odkazujúce na jeho vlastné zážitky, sny a skúsenosti v rómskej komunite.
Odkazom sociálno-kritickej vlny košickej moderny je tvorba Imricha Oravcza (1894 – 1971), ktorá si podobne vyhranila špecifické črty secesného symbolizmu do insitného prejavu. Podobne ako sociálne ladený odkaz niektorých predstaviteľov košickej moderny aj Oravecz nachádza svoje témy v prostredí vidieka a ľudovom motíve.
Výtvarné stvárnenie identity inakosti podporuje v našom umení zmysel pre slobodu a prehodnotenie hodnôt. Rozpor materiálnych svetov v gauguinovskom duchu zažíval aj Ladislav Mednyánszky (1852 – 1919), pre ktorého bola cigánska tematika citovou záležitosťou. Snažil sa analyzovať ľudského ducha žijúceho na okraji spoločnosti. Stávalo sa, že Mednyánszky svoje nesignované diela predával ľuďom v zložitejšej životnej situácii, ako bol on sám. Medzi perifériou si nachádzal svojich priateľov, udržiaval s nimi nadštandardné vzťahy, čo bolo vzhľadom na jeho šľachtický pôvod naoyaj neobvyklé.
V Mednyánszkého tvorbe nájdeme množstvo portrétov cigánskych chlapcov a dievčat, ktorí mu vďačne pózovali. Nezáujem o materiálne veci ešte viac prehĺbili jeho vzťah k jednoduchosti a úprimnosti týchto modelov a modeliek a umožnili mu ľahšiu adaptáciu na rôznorodé sociálne prostredia.
Jeden z najvýznamnejších košických výtvarníkov, Július Jakoby (1903 – 1985), sa vo svojej tvorbe, vyznačujúcej sa hlbokým sociálnym akcentom, nevyhol ani cigánskemu etniku. Príkladom je expresívne ladená maľba znázorňujúca karavánu kočovných Cigánov pod Tatrami z roku 1955, teda tri roky pred úplným zákazom kočovania na celom našom území. V prezentovanom diele tak Jakoby maliarsky zachytil a zvečnil možno jednu z posledných kočovných karaván na území Slovenska.
Július Jakoby - Cigáni pod Tatrami, 1955
Jedným zo špecifických umeleckých diel je maľba od významného autora a jedného z predstaviteľov „galandovcov“Rudolfa Krivoša (*1933). Dielo zobrazuje cigánsku kapelu v klasickej zostave. Keďže podľa autorových vlastných slov Cigáni v jeho rodnom Tisovci nikdy nežili, pravdepodobne ide o jeho spomienku z osady pod kopcom Krivá nad mestom Tisovec. Práca s figurálnym motívom poukazovala v Krivošovej tvorbe na sochárske cítenie a sklon k výrazovej skratke. Jednotlivé postavy i bloky figúr, ktoré monumentálne vystupujú z plochy pozadia, sú budované na pevnej geometrickej osnove.
Rudolf Krivoš - Cigánska koleda, 1987
Kresbové štúdie Elemíra Halásza-Hradila (1873 – 1948) reprezentujú jednu fázu emocionálneho zobrazovania so snahou zachytiť zamyslenosť (zmyselnosť?), predurčenosť a iné psychické stavy portrétovaných. Podobizne Hradilových Cigánov sú príznačné dobovým smútkom, typickým pre koniec 19. storočia.
Portrétna tvorba konca storočia obracia svoj záujem od reprezentatívnych portrétov bohatých mešťanov a čoraz viac nachádza subjekty v oblasti spoločenskej periférie, etnograficky a mentálne odlišnej, pričom sa kladie dôraz na realistickejšiu fyziognómiu so snahou o psychologickú sondu.
Pohľad do uličiek dnes už neexistujúceho cigánskeho Tábora v Košiciach (v 80. rokoch boli Cigáni z Tábora i centra Starého mesta vysťahovaní na sídlisko Luník IX.) nám ponúka významný košický maliar a jeden z protagonistov košickej moderny Konštantín Bauer (1893 – 1928), ktorého tvorba je charakterická sociálnym civilizmom. Hlavnou témou jeho tvorby bola periféria mesta s opustenými uličkami. Maľoval rozpadávajúce sa domy, vo vyváženej kompozícii stvárnené redukovanou farebnosťou, a expresívne tak vyjadroval ťažké osudy obyvateľov okraja mesta.
Konštantín Bauer - Domy na dedine s figurálnou štafážou, 1924
O nemalom záujme priblížiť život a dejiny minoritných spoločenstiev svedčí aj zakladanie a spravovanie expozícií v rôznych kultúrnych centrách a múzeách venovaných konkrétnej etnickej menšine (Múzeum kultúry Rómov – Slovenské národné múzeum, Muzeum Romské kultury v Brne, Židovské muzeum v Prahe a podobne). Ikonografia diel ako spôsob zobrazovania predstavuje pre slovenské dejiny umenia v rámci tematiky Cigánov pomerne neprebádanú oblasť. Je potrebná ďalšia umelecko-historická interpretácia založená na objektívnom skúmaní antropologických a etnografických znakov. Jedným zo zámerov výstavného projektu bolo zmapovanie zbierkových fondov viacerých slovenských múzeí a galérií s dôrazom na zbierkový fond Východoslovenskej galérie. Výsledná kolekcia diel bude ponúkať možnosti ďalšej historickej, umenovednej a sociologickej analýzy.
Názov výstavy: Vypovedaní / Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia
Kurátori a autori koncepcie: Ján Kovačič, Miroslav Kleban
Koordinácia výstavy: Valér Bakajsa
Sprievodné programy: Viera Ballasch Dandárová, Petra Filipiaková
Rámovanie a ošetrenie diel: Mária Kužidlová, Adriana Štetiarová
Inštalácia diel: Ondrej Rychnavský, Peter Vrábeľ
Spolupracujúce organizácie: Východoslovenské múzeum, Šarišská galéria, Krajské múzeum v Prešove, Tatranská galéria v Poprade, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa, Galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, Galéria mesta Bratislavy, Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch, Slovenská národná galéria, Galerie Klatovy / Klenová, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici
POUŽITÁ LITERATÚRA:
Barsony, Michal: Tradícia rómskych remesiel / Barsony, Michal. Bratislava, WSA 1993. 70 s.
Bodorová, Oľga: Rómska kultúra v Gemeri - Malohonte/ Oľga Bodorová, Ľudmila Pulišová. Rimavská Sobota : Gemersko-malohontské múzeum, 2010. 73 s.
Džambazovič, Roman: Rómovia v Uhorsku koncom 19. storočia. (Výsledky Súpisu Rómov z roku 1893.) / Džambazovič, Roman. 33, Sociológia 33, č. 5, s. 491-506.
Gecelovský, Vladimír: Charakter perzekúcie Cigánov v druhej polovici 18. storočia v Gemeri / Gecelovský, Vladimír. 31, Právněhistorické studie 31, s. 110-118.
Jurová, Anna: História Rómov - zdroj pozitívnej etnickej emancipácie? / Jurová, Anna. Košice, Spoločenskovedný ústav SAV 1997,. Identity v meniacej sa spoločnosti. [Eds.]: Bačová, Viera - Kusá, Zuzana. s. 155-164.
Jurová, Anna: História Rómov na Slovensku stále neznáma. (Úvaha o problémoch výskumu.) / Jurová, Anna. 1, nestr. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/cas/archiv/3-98/index.html [cit. 2011-8-11] In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied / Košice, Spoločenskovedný ústav SAV 1998, 1, č. 3.
Jurová, Anna: Historický vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych vzťahov k pôde ("nelegálne osady") / Jurová, Anna. 5, nestr. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/cas/archiv/4-2002/index.html [cit. 2011-8-12] In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied / Košice, Spoločenskovedný ústav SAV 2002, 5, č. 4.
Jurová, Anna: K otázkam pôvodu a pomenovania Rómov / Jurová, Anna. 3, nestr. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/cas/archiv/3-2000/index.html [cit. 2011-8-12] In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied / Košice, Spoločenskovedný ústav SAV 2000, 3, č. 3.
Jurová, Anna: Likvidácia Tábora a vznik sídliska Luník IX / Anna Jurová. In: Mesto a dejiny / Košice : Univerzita Praha J. Šafárika v Košiciach Vol. 4, č. 1 (2015), s. 30-49. https://www.upjs.sk/public/media/15017/MaD-2015-1-Jurova.pdf
Jurová, Anna: Rómovia na južnom Slovensku na základe celouhorského súpisu z roku 1893 (problémy početnosti, národnostnej príslušnosti) / Jurová, Anna. 13, nestr. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/cas/zoznam rocnikov/2010/4/5901 [cit. 2011-8-17] In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied / Košice, Spoločenskovedný ústav SAV 2010, 13, č. 4.
Jurová, Anna: Rómovia na Slovensku. Náčrt povojnového vývoja a jeho problémov / Jurová, Anna. Košice, Spoločenskovedný ústav SAV 1997,. Etnické minority na Slovensku. História, súčasnosť, súvislosti. s. 49-68.
Jurová, Anna: Rómovia na Slovensku po roku 1945 a v procese transformácie našej spoločnosti / Jurová, Anna. 1, nestr. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/cas/archiv/4-98/index.html [cit. 2011-8-11] In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied / Košice, Spoločenskovedný ústav SAV 1998, 1, č. 4.
Jurová, Anna: Snaha o lokalizáciu cigánskeho tábora v Košiciach / Jurová, Anna. 2, In: Mesto a dejiny / Košice, Univerzita Praha J. Šafárika v Košiciach 2013, 2, č. 1, s. 25-32.
Jurová, Anna: Snahy o sformulovanie štátnej politiky voči rómskym obyvateľom v povojnovom období / Jurová, Anna. 41, HČ 41, č. 4, s. 414-429.
Jurová, Anna: Vývoj rómskej problematiky na Slovensku po roku 1945 / Jurová, Anna. Bratislava, Goldpress Publishers 1993. 138 s.
Kollárová, Zuzana: K vývoju rómskej society na Spiši do roku 1945 / Kollárová, Zuzana. Bratislava, Inter Science Press 1992,. Neznámi Rómovia. s. 61-72.
Kollárová, Zuzana: Život spišských Rómov do roku 1918 v historickej literatúre / Kollárová, Zuzana. 4, nestr. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/cas/archiv/1-2001/index.html [cit. 2011-8-12] In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied / Košice, Spoločenskovedný ústav SAV 2001, 4, č. 1.
Liégeios, Jean-Pierre: Rómovia, Cigáni, kočovníci / Liégeios, Jean-Pierre [Z franc. prel.]: Glutová, Jaroslava. [Pozn. k slov. vyd. nap.]: Mann, Arne. Bratislava, Informačné a dokumentačné stredisko o Rade Európy - Academia Istropolitana 1995. 272 s.
Šprocha, Branislav: Obraz rómskej populácie v Uhorsku na konci 19. storočia / Branislav Šprocha, Pavol Tišliar. In: Historický časopis. Vedecký časopis o dejinách Slovenska a strednej Európy / Bratislava : Historický ústav SAV Vol. 64, č. 2 (2016), s. 267-296.
Tkáčová, Anna: Riešenie rómskej problematiky v Uhorsku s dopadom na súčanosť / Tkáčová, Anna. Prešov, Universum 2005,. In: Národ a národnosti na Slovensku v transformujúcej sa spoločnosti - vzťahy a konflikty / Prešov, Universum 2005 s. 272-282.
Zupková, Eva: Právne normy a nariadenia ČSR (1918-1938) voči Rómom a ich aplikácia v regióne Košíc / Zupková, Eva. 3, In: Dejiny - internetový časopis Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Prešov, Inštitút histórie Filozofickej fakulty univerzity v spolupráci s vydavateľstvom UNIVERSUM 2008, 3, č. 1, s. 54-72. http://dejiny.unipo.sk/.
PRAMENNÝ MATERIÁL:
Dokumentačné centrum, Východoslovenská galéria
Dokumentačné centrum, Šarišská galéria
Fond historickej fotografie, Východoslovenské múzeum