Veľké množstvo slovenských umelcov a umelkýň si v rámci svojho štýlu, programu i tematického zamerania našlo vzťah k „pijanskej“ téme. Bola totiž vzhľadom na svoju všadeprítomnosť neprehliadnuteľnou. Slovenská (najmä) liehovarnícka a vinárska tradícia pokrýva niekoľko posledných storočí a je s kultúrnymi dejinami národa úzko spätá. Krčmy boli odvekým "srdcom" obce, miestom obchodných stretnutí, sociálneho vyžitia a zdrojom informácií zo sveta. Do protialkoholickej osvety sa okrem štúrovcov počnúc štvrtou dekádou 19. storočia (vznikali spolky miernosti a striezlivosti) zapojilo množstvo farárov, učiteľov, lekárov a spisovateľov. Mnoho zo slovenskej klasiky, literárnej i dramatickej, má protialkoholický ráz.

Po roku 1918 bola Bratislava nadregionálne známa najmä svojimi viechami. Slovenská bohéma sa nacionalizovala najmä pod viechami alebo pri vínku v bratislavských kaviarňach. O túto tradíciu dočasného výčapu u vinára -súkromníka Bratislava po vojne prišla a spolu s ňou, vyťažená novými politickými úlohami, zanikla i jej bohéma. So zánikom bohémy však prirodzene nezaniklo múzické združovanie na tekutej báze, len sa akoby sprivatizovalo. V uzavretom svete sa stalo istou oázou slobody.

Pivný či krčmový underground existoval skôr v Čechách, naši „bohémi“ pili viac „v zázemí“, v pridružených podnikoch alebo priamo na pracovisku. Pitie na pracovisku prenikalo skrz-naskrz spoločenskou kultúrou a vytváralo akúsi (iluzórnu) predstavu tichého nesúhlasu, „tekutého“ odboja. Na druhej strane zohrávalo príležitostné komunitné pitie svoju „nivelizačnú“ úlohu aj na úrovni politických špičiek. Na závodných večierkoch, oslavách guľatín dlhoročných zamestnancov, či na posedeniach MDŽ sa „tužili“ kamarátšafty, vyrovnávali kádrové mezaliancie a oslabovali bariéry vystavané režimom naprieč nomenklatúrnou pyramídou.

Fľaša bola a dodnes je na Slovensku univerzálnym darom i úplatkom.

            Slovenskí umelci poňali tému alkoholu rôznorodo - niektorí expresívne a kriticky (Konštantín Bauer, Milan Mravec), karikaturisticky (Cyprián Majerník), civilne až melancholicky (Vincent Hložník, Ferdinand Hložník) alebo dokumentaristicky (Anton Podstraský, Pavol Socháň, Tibor Huszár). Jej aktuálnosť naprieč desaťročiami tak poskytla priestor pre rôzne uhly pohľadu a štylistické spracovania.

Súčasťou sprievodného programu k výstave bola aj séria prednášok o alkohole a jeho mieste v slovenskej kultúre. Riaditeľ Slovenského národného archívu Phdr. Radoslav Ragač Phd. rozprával o dejinách hostincov a alkoholizmu na našom území. Jeho prednášku si môžete vypočuť z audiozáznamu:

Katalóg k výstave: Tekutá múza. Alkohol a vizuálna kultúra