Výstava sleduje smelé vízie o odevnom priemysle, ktorý naplní potreby socialistického človeka, marazmus jeho reálneho nedostatku a tragikomické tance jeho zháňania (nevynechá ani opojné čaro Tuzexu). Ukazuje prieniky diktátu módy a ideológie, pripúšťané najprv podozrievavo a neskôr rezignovane, snahy o individualizovaný odev v mantineloch priemyselných, družstevných a iných malosériových podnikov, ako aj nástup autorskej módy a odevného experimentu v druhej polovici 80. rokov. Odev v polohe autorských prác, konfekcie a doma šitých šiat – umožňuje ukázať, ako zásadne jeho tvorbu poznačila manichejská tvár doby a naznačiť priepastný rozpor, ktorý prinášal deklarovaný ideál a jeho reálne naplnenie. 
Navrhovanie i výroba odevov sa odvtedy organizovali centrálne. Pro-sovietsky a anti-západne nastavený kurz velil ovládnuť a nanovo sformulovať vkusový ideál. Osobnosť tvorcu a dizajnéra odevu – podobne ako v iných oblastiach dizajnu (či vtedy priemyselného výtvarníctva) – stála v ústraní záujmu aj samotného priemyselného prostredia.
Socialistické znárodnenie majetku predstavovalo fatálnu zmenu aj v prostredí módy. Okom komunistického hurikánu postupne prechádzali veľké i menšie podniky, až napokon začiatkom 50. rokov definitívne skončili aj malí živnostníci. Ašpirácie individualizovanej, modelovej odevnej tvorby v socialistickom odevnom systéme napĺňalo niekoľko družstevne i štátne organizovaných podnikov ako Vkus, Vzorodev, ÚĽUV, Vývojové a modelové stredisko Makyty Púchov v Bratislave. Boli to miesta, kde sa sporadicky, napriek ideologickému i pragmatickému tlaku režimu, darilo udržať kontakt s módou za železnou oponou.
Skúsenosť z textilného školenia na pražskej VŠUP si priniesli napr. Anna Bohatová, Katarína Böhmová, Marta Bošelová, Danica Vodová. Do terénu autorskej módy a odevného experimentu vstúpili aj ďalší, nielen textilne orientovaní tvorcovia, ako Michaela Klimanová-Trizuljaková, Milota Havránková, Karol Pichler, Jozef Bajus, Júlia Sabová, SET 88 (Lea Fekete, Daniel Brunovský, Ada Krnáčová-Gutleber), Zuzana Šujanová-Gregušová, Mária Balážová a ďalší.
Výraznú stopu v kontexte vtedajšieho Československa predstavujú časopisy Móda (od 1949) a hlavne Dievča (od 1969). Ich špecifikom boli vlastné návrhárske ateliéry, kde vznikali inšpiračné kolekcie určené pre publikovanie. Nóvum časopisu Dievča spočívalo aj v progresívnom podchytení kultu mladosti.
Zrejme najvýraznejším predstaviteľom módnej fotografie bol kmeňový fotograf časopisu Móda Karol Kállay. S časopisom Dievča je nerozlučne spojené meno Pavla Janeka a Jána Krížika (aj ako autora jeho grafickej úpravy). Ďalšími fotografmi, napojenými na tieto časopisy, boli Kamil Vyskočil, Juraj Bartoš, Peter Francisci a Jena Šimková. Veľkým talentom reklamnej fotografie bol najmä v Čechách pôsobiaci Evžen Somossy.
Pre vnímanie módnej tvorby tohto obdobia je dôležitý aj česko-slovenský kontext. Premietala sa v ňom centralizácia česky organizovaných hospodárskych štruktúr - okrem iného podnik Textilná tvorba, neskôr Ústav bytovej a odevnej kultúry, či exportný podnik Centrotex.
Nechýba ani segment módnej prehliadky (a súťaže, výstavy, veľtrhu), meniacej sa od pomerne obskúrneho formátu ľudovodemokratického prieskumu verejnej mienky na štandardný prehľad módnych noviniek, hoci vymedzený mantinelmi plánovanej socialistickej ekonomiky.
Aj tu totiž zreteľne presakuje schizofrenický charakter komunistickej spoločnosti – napriek enormnému úsiliu vkladanému do vývoja, zjavnému dizajnérskemu potenciálu, výdatne živeným ilúziám o „neustále stúpajúcej úrovni“ odevného priemyslu a medzinárodných úspechoch socialistického odevu, bol výsledok skôr kŕčovitým pokusom vybalansovať antagonistickú realitu západného vývoja módy s cenzurovanou a konformistickou spoločnosťou.
Výstižne to ilustruje aj nástojčivo presadzovaná téza o atraktivite domácky zhotovovaného odevu. Podľa nej malo ísť o jeden z výdobytkov pre socialistickú ženu, hoci v skutočnosti išlo o náhradu disfunkčnej odevnej výroby, výdatne živenú strihovými prílohami v časopisoch a sprevádzanú zháňaním západonemeckého žurnálu Burda.
Odev vo svojej každodennosti a intimite reprezentuje dobový pocit mimoriadne priamočiaro, móda je majetkom všetkých. Tesilový oblek a krimplénové šaty – to je pre viacerých dodnes nielen bytostná averzia voči nepohodlnému, lacnému a masovému odevu, ale aj symbol komformistickej, cenzurovanej a dogmatickej doby.
Bolo ale to, do čoho nás súdruhovia nútili obliekať sa, vôbec módou? Móda je totiž vo svojej podstate vo flagrantnej opozícii voči totalitám. Jej nekontrolovateľná tekutosť a ničím nemotivovaná nezávislosť sa pevne zošnurovanému a nedotklivému svetu komunistického svetonázoru úplne prieči. V mantineloch mocenského diktátu móda nemôže skutočne prosperovať.
Soc dizajn, a odev zvlášť, sa relevantnou zberateľskou stratégiou stal pomerne nedávno a apriorných súdov a biľagovania jeho historickej, spoločenskej i estetickej hodnoty sa zbavuje pozvoľna a opatrne. Záujem sa nesústreďuje len na špičkové prejavy dizajnu, ale aj na obyčajné predmety, na krehkú sieť tkanú v tichosti a anonymite, neprestajne a neúnavne nami všetkými.
Hoci by sa mohlo zdať, že sobáš módy a socializmu nevyšiel, materiál výstavy naznačuje, že aj v časoch principiálne neprajúcich, dokáže móda prejaviť svoju, totalitnou ortodoxiou zatracovanú nerestnosť, zvodnosť a individualizmus.
Spolu s publikáciou Stratená (m)ÓDA - Odevná kultúra na Slovensku v rokoch 1948 – 1989 je výstava výsledkom viacročnej bádateľskej i zberateľskej aktivity historičky módy a kurátorky zbierky módy a textilu Slovenského centra dizajnu – Slovenského múzea dizajnu Zuzany Šidlíkovej. Koncepciu výstavy vytvorila v spolupráci s kurátorkou zbierok úžitkového umenia, dizajnu a architektúry Slovenskej národnej galérie Vierou Kleinovou.
Trvanie výstavy: 6. apríl 2017 - 20. august 2017.