Ateliéry
tematická kolekcia
Ateliéry
tematická kolekcia
V dejinách umenia sa často objavujú dva protikladné archetypy ateliérového priestoru. Na jednej strane je to strohá, asketicky zariadená dielňa, kde sa môže tvorca sústrediť na svoj vnútorný svet a nič ho nerozptyľuje. Na druhej strane "ateliér akumulácie" vyjadruje umelcove postoje prostredníctvom množstva nahromadených predmetov, nástrojov tvorby a zdrojov inšpirácie. Na prelome 19. a 20. storočia sa začinajú namiesto historizujúcich, reprezentatívnych obrazární objavovať vzdušnejšie a minimalistickejšie zobrazenia ateliéru, ktorý sa s nástupom výtvarnej moderny stáva aj akýmsi kultovým miestom, odzrkadlením umelcovej identity a možno aj samotným výtvarným dielom.
„S nástupom industrializácie a meštianskej spoločnosti sa zmenilo aj postavenie výtvarného umelca a ateliér sa z asketickej dielne pretransformoval na kultové miesto, v ktorom sa lokalizoval mýtus o umelcovi. Ateliér sa stal dôležitým prostredím umelcovej štylizácie a inscenovania jeho sociálneho statusu.“
– Gabriela Kisová, Priestor s charizmou (365 revue 2016)
Počas genézy umeleckého trhu v priebehu novoveku predstavoval pojem ateliér značku – niekedy priam výtvarný cech, zahŕňajúci umelcových pomocníkov a učňov – s rozpoznateľným sortimentom a rukopisom. V súčasnosti skupinový ateliér vnímame ako miesto kolektivnej tvorivosti, stretávania sa a spolupráce. Autori v rámci jedného ateliéru môžu zdieľať spoločnú mentorskú výchovu, filozofiu tvorby, estetiku či prístup k riešeniam problémov.
Ateliéry, štúdiá a dielne sa neraz okrem akademickej pôdy nachádzajú aj v (už nevyužívaných) priestoroch industriálnych pamiatok alebo starých domov a vytvárajú tak istý spirit uchovávania, kontinuity či architektonickej reinvencie. Nová kreatívna generácia si privlastňuje stavby po "záručnej dobe" a dáva im nečakané využitie a vnútornú rozmanitosť. Legislatívny prístup k takýmto miestam, poskytujúcim lacné tvorivé zázemie (často v konfrontácii s neúprosnými požiadavkami realitného trhu), je tak trochu barometrom vzťahu mesta k jeho umeleckej komunite.
Dnes už neexistujúce ateliéry v budove cvernovej továrne v Bratislave sú zachytené v 360° reklamných videách od Tatra banky.
V jednotlivých dielach kolekcie môžeme vidieť odlišné vnímanie toho, čo má pohľad do ateliéru zdôrazniť. Martin Benka sa na autoportréte štylizuje vznešene a zároveň proletársky, mieša prvky moderny s konzervatívnou estetikou historizmu. Martin Martinček pracoval v teréne, jeho ateliérom je krajina, vonkajší svet. Július Koller okupoval svojou prácou byt v Dúbravke (kde žil spolu s manželkou), pracoval v stiesnenom priestore v kuchyni a toto miesto ukázal iba v láskavých náznakoch. Pohľady na pracovné prostredie Edity Ambrušovej ukazujú pestrofarebný, ale pokojný poriadok. Ester Plicková a Magdaléna Robinsonová vytvorili série fotografických portrétov, kde sú umelci zväčša ukázaní ako seriózne a svedomité osobnosti, vzdávajúce úctu svojim útočiskám tvorivosti.
V niektorých ateliéroch je stredobodom živý model – často ako už nahý, alebo pripravujúci sa akt, naznačujúc erotické napätie, nezriedka spájané s ateliérmi. Niekde dominujú rozrobené alebo už hotové diela, inde je dôraz kladený na pracovné príslušenstvo. Detaily naznačujú, či umelec pracuje na viacerých dielach naraz (a ktoré z nich sú možno významnejšie, reprezentatívne), či potrebuje veľa pohybu, či vystavuje sám pre seba a či v ateliéri aj býva. Pracovné autoportréty môžu poukázať aj na momenty tvorivej krízy, autorovu neistotu alebo osamelosť. Na karikatúrach možno vidieť náznaky trápnych situácií pri konfrontácii s externou kritikou. Ateliéry bez umelca a bez iných ľudských postáv pôsobia kontemplatívne a nostalgicky. V kolekcii sú aj diela, ktoré nezobrazujú konkrétny ateliér, ale iba súvisiaci pocit – predstavu či metaforu, vzťahujúcu sa možno na minulosť alebo na budúcnosť.
Ateliérom a profilom umelcov sa venuje aj séria video-rozhovorov z dielne Tate Modern.