Začiatkom roka 1961 odsúdil bratislavský Ľudový súd Eduarda Šťastného na tri roky odňatia slobody a prepadnutie celého majetku za trestné činy proti jednotnému hospodárskemu plánu. Išlo o ohrozenie zásobovania a ohrozenie devízového hospodárstva v prípade neohlásenia alebo neodvedenia majetkových hodnôt. Akákoľvek organizované obchodovanie s umeleckými dielami mimo štátneho monopolu bolo v tom čase trestne stíhateľné.

Kolekcia predstavuje predmety, ktoré Slovenská národná galéria nadobudla prevodom po prepadnutí Šťastného majetku v prospech štátu. Ide o drobné ukážky európskeho dekoratívneho aj úžitkového porcelánu, skla a striebra, ale aj mimoeurópske umelecké remeslo vrátane viacerých kobercov. V menšom počte bola zastúpená aj skupina olejomalieb zo 17. – 19. storočia. Súbor obsahuje spolu 67 predmetov, ktoré postupne digitalizujeme a pridávame na Web.

Kto bol Eduard Šťastný? Narodil sa 15. júna 1892 v Moštenici, jeho rodina žila neskôr v Krompachoch. Rímsky katolík slovenskej národnosti mal ukončené tri triedy ľudové a povolaním bol hostinský. V roku 1940 sa s manželkou Emou presťahovali do Trnavy, kde žili v podnájme na Mýtnej ulici č. 23 až do jeho zatknutia v roku 1960. Prenajímali si časť rodinného domu pozostávajúcu z jednej izby, kuchyne, predizby, špajzy, drevárne, záchodu a povaly.

Útržkovité informácie o Šťastného živote pôsobia veľmi rozpačito. Muž v stredných rokoch s tromi triedami ľudovými a povolaním hostinský si v cudzom meste v roku 1940 zriadil živnosť, ktorej náplň nesúvisela s jeho predošlým zamestnaním či vzdelaním. Trvalé bydlisko mal v inom meste, kde obýval veľmi skromný byt nekorešpondujúci s charakterom jeho živnosti. Ostáva teda otázkou, kde mal uskladnené veľké množstvo umeleckých predmetov, ktoré prepadli v prospech štátu. Nakoľko bol súdený v Bratislave a nie v Trnave je zrejmé, že predmety sa nachádzali na území Bratislavy.

Eduard Šťastný začal so starožitnosťami obchodovať počas slovenského štátu. Prichádza preto do úvahy aj domnienka, že mohol arizovať židovský majetok. V zozname arizátorov zverejnenom Ústavom pamäti národa sa síce nenachádza, ale hoci priamo nearizoval, je možné, že iným spôsobom profitoval zo zrušených židovských podnikov, vykupovania predmetov od Židov v ohrození života alebo z domácností, ktoré museli opustiť.

O súdnych procesoch s tzv. špekulantami podávala správy aj vtedajšia tlač. Zaujímavým je hlavne čítanie mesačníka Socialistické súdnictvo so samostatnou rubrikou Súdili sme. O prípade E. Šťastného v nich však zmienka nie je. Vzhľadom na vysoký počet trestných konaní vo veci rozkrádania a špekulovania, je jasné, že prípad Eduarda Šťastného nepatril medzi najsledovanejšie kauzy. Nateraz nie je možné zistiť, aký bol jeho osud po prepustení z väzenia v roku 1963.

Prípad diel z majetku Eduarda Šťastného je ukážkovým príkladom takzvaného provenienčného výskumu. V rámci neho zisťujeme pôvod a spôsob nadobudnutia predmetu do galerijných, či múzejných zbierok. Patrí medzi základné povinnosti kurátorskej práce. Môže sa to zdať ako nuda, ale opak je pravdou. Častokrát sa spletité osudy predmetu ukážu byť zaujímavejšie než predmet samotný.

Použité zdroje:

Archív výtvarného umenia Slovenskej národnej galérie
Archív SNM – Múzeum Červený Kameň
Archív mesta Bratislavy
Archív Zboru väzenskej a justičnej stráže
Archív Pamiatkového úradu SR
Archív Krajského súdu
Slovenský národný archív
Štátny archív v Trnave
Trestný zákon a trestný poriadok. Povereníctvo spravodlivosti : Bratislava 1950, s. 83-84, 89-90.
Trestný zákon – Trestný poriadok s poznámkami. Osveta : Bratislava 1962, s. 115, 135, 195.

Pozri aj:

Výstava Slovenskej národnej galérie Vo výklade: Josef Carl Klinkosch

LIPTÁKOVÁ, Jana: Práca kurátorky v galérii sa občas mení na detektívku. In: SME Bratislava, 6. 2. 2019.

ŠVANTNEROVÁ, Jana: "Sedem spôsobov...", ako sa stať zbierkovým predmetom, medium.com.

ŠVANTNEROVÁ, Jana: Mimoeurópske artefakty zo zbierky SNG. In: Múzeum, 1/2019, s. 26-31.