Stretnutie
politickej, spoločenskej a kultúrnej elity na Viedenskom kongrese
v rokoch 1814 – 1815 prinieslo do strednej Európy dlho očakávaný mier. Na
čele monarchie stál cisár František I., zatiaľ čo výkonnú moc mal v rukách
rakúsky štátny kancelár Klemens V. N. Lothar knieža von Metternich. Uhorsko
bolo len jednou z častí mnohonárodnostnej krajiny, centrálne riadenou
z Viedne. Hlavným centrom bol Prešporok (dnešná Bratislava), kde sa
v prvej polovici 19. storočia konali korunovácie uhorských panovníkov, ako
aj snemy, vďaka čomu mal svoje dôležité postavenie. V tom čase sa tu
sústredila elita krajiny, čo podnietilo aj kultúrny a výtvarný život.
Už v roku
1826 Johann Stephan Decker spodobil Františka I. ako „prvého úradníka
štátu“, čo sa prostredníctvom grafických reprodukcií dostalo do širšieho
povedomia v monarchii. Jeho príklad napodobňovali aj v iných oblastiach
krajiny a nechali sa striedmym charakterom zariadenia inšpirovať.
Prejavovala sa lojalita voči panovníkovi, ktorého na rôznych úradoch zastupovali
jeho reprezentatívne portréty. Zároveň osobné návštevy panovníkov a ich
rodín patrili k dôležitým udalostiam v jednotlivých provinciách
monarchie. Do popredia sa dostávali hlavne mestské štruktúry, spoločenstvá a
kasína, ktoré inicioval jeden z hlavných modernizátorov Uhorska Štefan
Széchenyi. Kľudné podmienky života, i keď s prizmou Metternichovej
cenzúry, boli narušené v roku 1848, keď sa vnímanie dovtedy vybudovaného
idylického sveta zmenilo.
V Uhorsku sa už od 40. rokov 19. storočia
presadzovali tendencie národného uvedomenia – na uhorskej strane na čele
s Lajosom Kossuthom, v hornouhorskom prostredí najmä z iniciatívy Ľudovíta
Štúra a jeho kolegov.
Vo výtvarnom
umení sa dostal do popredia hlavne reprezentatívny portrét panovníka, prípadne
vysoko postavených členov dvora alebo župných celkov. Podobizeň cisára
umiestnená v župných domoch, dôležitých palácoch mala zástupnú funkciu,
keďže František I., Ferdinand V. či František Jozef I. nemohli byť osobne
prítomní v takom veľkom priestore monarchie. Po vzore najvyšších kruhov sa
ale aj zvyšok šľachty nechával portrétovať u viedenských majstrov alebo u
špecialistov v Uhorsku, akým bol napríklad Miklós Barabás. Zároveň tieto
objednávky realizovali aj zdatní kopisti a grafickí umelci.
V našom
prostredí si stále udržiaval dôležité postavenie Prešporok ako snemové
a korunovačné mesto. Počas uvedených udalostí sa tu sústredila nielen
elita cisárstva, samotná panovnícka rodina a vysoká šľachta, ale aj
predstavitelia jednotlivých častí Uhorska. Prichádzali sem, alebo tu už dlhšie
pôsobili hlavne cudzí umelci – z nich treba zmieniť aspoň Ferdinanda von
Lütgendorff a jeho cyklus Uhorského
Panteónu. Rovnako Friedrich Lieder získal prestížne objednávky od vedenia
mesta na vytvorenie reprezentatívneho portrétu Ferdinanda V. Pre celú
spoločnosť bolo dôležité byť informovaná o udalostiach vysokého významu,
akými boli snemy a hlavne korunovácie, a tak i samotná cisárska
kancelária považovala za dôležité ich zdokumentovať pre budúcnosť.
V období pred rozvojom fotografie na to slúžila hlavne grafika
a rozvíjajúca sa technika litografie.
Hoci bol
v monarchii nastolený centralistický režim, ktorý bránil šíreniu
osvieteneckých ideí a demokratizačné tendencie sú tvrdo potláčané, rozbehnutý
proces celospoločenských zmien nebolo možné zastaviť. Verejný život bol
ochromený, ale spoločnosť sa koncentrovala na privátnu sféru, v ktorej
začínala uplatňovať demokratické princípy a na ich báze sa formoval
špecifický životný a umelecký štýl – biedermeier. Súkromie sa stalo oblasťou,
v ktorej mohol človek sledovať svoje vlastné záujmy a žiť pre seba. V
šľachtických i meštianskych obydliach sa koncentrovalo spoločenské dianie,
stretávala sa tu rodina a priatelia, diskutovalo sa, konali sa komorné
koncerty. V domácom prostredí sa tiež formovali obrodenecké myšlienky
a pestovalo národné uvedomenie, ktoré je podstatnou súčasťou hodnotového
systému „predmarcovej“ spoločnosti. Centrom biedermeierovskej domácnosti sa
preto stal salón či obývacia miestnosť (aj gute
Stube či „parádna izba“). Zariaďovaniu interiéru sa pri zariaďovaní
venovala zvýšená pozornosť i najviac prostriedkov, dokonca podnietil vznik
nových typov nábytku. Počet nábytku sa znásobuje, mení svoje proporcie a
vyžaduje iné rozmiestnenie v priestore.Podobne
ako v ostatných častiach monarchie, aj na území Horného Uhorska si
meštianstvo i aristokracia osvojili štýl biedermeiera. O jeho rozšírení
v prostredí šľachty na našom území svedčí napríklad zbierka nábytku na Červenom
Kameni z pozostalosti Pálffyovcov, v Kaštieli Betliar z vlastníctva
Andrássyovcov, mobiliár rodiny Máriássy v kaštieli
v Markušovciach, tiež nábytok zo zbierky kaštieľa v Hodkovciach,
ktorý vlastnili Csákyovci a viacpočetné nábytkové súpravy šľachtického rodu
Coburgovcov vo Svätom Antone (Antole). Biedermeier sa však uplatnil aj u
vyššieho duchovenstva a takisto aj u bohatého meštianstva. Preto nositeľa
kultúry a štýlu biedermeiera nemožno striktne vnímať ako reprezentanta určitej
sociálnej vrstvy. Predstavitelia biedermeierovskej spoločnosti sa
identifikovali na základe vyznávania občianskych ideí a hodnôt, ktoré vytvorili
základ pre nový životný štýl, videnie sveta, morálne a duchovné hodnoty,
kultúru i umenie. Princípy ako individualizmus a univerzalizmus,
demokratickosť, jednoduchosť, vecnosť, primeranosť a racionálnosť,
civilnosť, účelnosť i hospodárnosť, definované v praktickom rozvinutí
kultúry bývania a štýlu úžitkového umenia, vytvárajú špecifický – „občiansky“
charakter biedermeiera.
Horné Uhorsko ako neoddeliteľná súčasť rozsiahleho
politického a územného celku stálo pod silným vplyvom politicky, ekonomicky i
hospodársky silnejších regiónov monarchie a nové impulzy prijímalo i
v oblasti výroby nábytku. Hospodárska politika Viedne zvýhodňovala na trhu
rakúske a maďarské výrobky a dopyt po originálnych kusoch bol veľký. Preto trh
až do polovice 19. storočia ovládali predovšetkým výrobky z rakúskych,
maďarských, ale aj z českých fabrík, ktoré boli lacnejšie. V takejto
situácii mohli remeselné dielne vo vtedajšom Hornom Uhorsku len ťažko
konkurovať a tvorivo prispievať k rozvoju štýlu. Naproti tomu výrobcovia vo
východných regiónoch a predovšetkým na Spiši dokázali nenásilne absorbovať
najrôznejšie štýlové vplyvy a transformovať ich do sebe vlastnej podoby. Keďže
tu dominoval najmä nemecký živel, charakter spišského nábytku je odlišný. Vo
formách spišského biedermeierovského nábytku navyše cítime otvorenosť voči
vlastnej umeleckej tradícii, prejavujúcej sa vnášaním prvkov z bohatej
škály dekoru spišskej historickej architektúry, ako aj z diel
umeleckoremeselnej a ľudovej tvorby. Konfrontáciu vplyvov z centier
biedermeierovského štýlu a vlastného hornouhorského variantu štýlu je
možné dobre sledovať na príkladoch stoličiek zo slovenských zbierok.
KATARÍNA BEŇOVÁ, SILVIA SENEŠI LUTHEROVÁ
← Späť na výber kolekcií Biedermeier