Koncom 19. storočia mal aj následkom drobenia väčších regiónov na menšie slovenský kroj viac než 60 variantov a podvariantov, ktoré sa líšili v ornamentike, kompozícii, technikách výšivky, farebnosti, použitých tkanivách, čipkách, šnurovaní atď. Podobu kroja ovplyvňovali okrem náboženskej či triednej príslušnosti, účelu (pracovný, sviatočný, obradný...) a rodinného stavu (slobodné, vydaté, vdovy) aj módne trendy a dobové snahy o vytvorenie "národného odevu". Z túžby manifestovať národnú príslušnosť na ľudových oslavách vznikali pokusy o ikonický ženský aj mužský kroj, niekedy pomocou spájania prvkov z viacerých regiónov (Orava, Turiec, Liptov).
19. storočie prinieslo niekoľko módnych vĺn – rokokom inšpirované krinolíny, široké korzety s turnýrou, neskôr ostré farebné kontrasty textílií, dôraz na detailné výšivky, volány a čipky a napokon na prelome storočí nastúpil dekoratívny secesný štýl. Ľudový kroj bol ovplyvňovaný aj módou bohatých vrstiev, najmä prostredníctvom zamestnávania bežných ľudí na šľachtických dvoroch.
Pre proces národného uvedomovania sa zohralo mimoriadne dôležitú úlohu usporiadanie samostatnej výstavy slovenských výšiviek v Turčianskom Sv. Martine v r. 1887, na vzniku ktorej sa podieľal aj fotograf Pavol Socháň. Oživila záujem o hmotnú kultúru slovenského národa, jeho štúdium, prenos motívov a ornamentov do iných prostredí a kontextov (bytové textílie) a medzi mestské obyvateľstvo.
Na niektorých dielach v kolekcii vidno aj špecifiká ženského a mužského odevu – mužské oblečenie sa vyznačovalo prevažne účelnosťou a funkčnosťou, tmavšími a strohejšími farebnými kombináciami, zatiaľ čo ženské kroje pôsobili oveľa reprezentačnejšie, keďže mali byť aj odrazom spoločenského postavenia manželov ich nositeliek.