Vznik Československa bol životodarnou injekciou slovenskej kultúre. Umožnil aj to, aby sa jej ťažisko presunulo z „národnobuditeľských“ na „umelecké“ barikády. Otázka národa „slovenskosti“ bola v našej kultúre naďalej prítomná, nebola už však jej epicentrom. Zrazu začala fungovať generácia v pravom slova zmysle – neobmedzená na jeden krúžok či umelecký žáner alebo národnostnú menšinu. Spolu s kaviarňami, časopismi, literatúrou, divadlom sa začala formovať aj výtvarná scéna. Delenie generácie na pražskú a bratislavskú vetvu postihlo celú aktívnu scénu a vystihovalo kultúrnu situáciu, v akej sa umelci ocitli.
České kultúrne prostredie si mladí slovenskí (nielen) umelci osvojili. V takto definovanej republike sa zrejme cítili lepšie. Mnohí v Čechách študovali, usadili sa tu a naďalej fungovali aj v rámci slovenskej komunity. Pre výtvarníkov boli základom školy AVU a UMPRUM, ale aj celé podhubie tvorené kaviarňami, časopismi, výstavnými sieňami. Veľmi významnú úlohu tu zohral český nakladateľ Leopold Mazáč, ktorý prelomil mýtus o nerentabilnosti vydávania slovenskej literatúry. Okrem nakladateľstva financoval od roku 1930 aj časopis Elán, ktorý napriek tomu, že v podstate vznikol na podporu predaja kníh, mal omnoho väčší záber. Popri literatúre kriticky reflektoval dianie v celej umeleckej oblasti a jeho obálky pravidelne zdobila tvorba mladých a nastupujúcich umelcov. Keď sa nakladateľstvo presťahovalo do vlastných priestorov, ich súčasťou sa stala aj výstavná sieň Elánu – 70 metrov štvorcových výstavnej plochy s moderným osvetlením. Vystavovali tu Martin Benka, Štefan Bednár, Cyprián Majerník, Ľudovít Križan, Bedrich Hoffstädter, Ján Mudroch či Ján Želibský. Vstupné bolo zdarma a výstavy trvali spravidla mesiac.
Bratislavská scéna sa taktiež postupne profesionalizovala. Konečne bolo možné prezentovať umenie v dôstojných podmienkach. Umelecká beseda slovenská mala od roku 1926 svoj vlastný výstavný pavilón. Ďalším miestom boli priestory v budove dnešného Slovenského národného múzea (vtedy Zemského múzea, sprístupneného v roku 1928), aj keď ani tie neboli určené primárne výtvarníkom. Kolorit hlavných výstavných centier dopĺňal súkromný Bratislavský umelecký kabinet, pôvodne Borového umelecký kabinet, podľa kníhkupectva Františka Borového, ktorý podporoval predovšetkým mladých začínajúcich autorov. Od roku sa 1939 sa v programe viac a viac objavovali výtvarníci spájaní s G 909 a tiež politicky angažovaní literáti spájaní s Avantgardou 38. Táto pokrokovosť spojená s ľavicou a antifašistickým záberom protagonistov sa tragicky vypomstila dr. Miroslavovi Švandovi, vedúcemu bratislavskej pobočky, ktorého za politickú činnosť v roku 1941 zatkli a popravili.
Ústredným zjavom, okolo ktorého sa sústredili pražskí protagonisti G 909, bol Cyprián Majerník. Svojou sugestívnou vizionárskou tvorbou a charizmou zásadne ovplyvnil všetkých svojich generačných druhov. Vedúcou maliarskou aj pedagogickou osobnosťou bratislavskej vetvy G 909 bol Ján Mudroch, ktorý „priviedol maliarstvo na cestu poézie“. Namiesto „slovenskosti“ – takpovediac erbovej téme slovenskej moderny – sa venoval motívom prežívania v chaotickom novom svete. Tlmočil ich cez jednoduché námety, avšak opradené aurou tajomna a nedopovedanosti. Koncom tridsiatych rokov sa s dovtedy nevídanou razanciou hlásili ku slovu sochári. Najvýraznejším z nich bol zrejme Jozef Kostka, ktorý má spomedzi svojich rovesníkov azda najbližšie k nadrealistickým básnikom. Jeho ožívajúce „dýchajúce sochy“ či „básne z hliny“ (Kostkova Akrobatka sa hýbe, dýcha, trpí...) prekonávali obvyklú statiku sôch skamenených na svojich podstavcoch a otvárali nekonečný priestor.
Aj ďalšie osobnosti generácie spájali osobité videnie sveta, nové pohľady na každodennú skutočnosť a odkazy na politický či kultúrny vývoj. Mnohí z nich sa okrem umeleckej tvorby venovali aj publicistike, karikatúre, kultúrnej organizácii alebo vyučovaniu. V ich tvorbe dominujú figurálne kompozície v rôznych podobách od irónie cez baladickosť až po civilizmus. Dynamická aj ťaživá atmosféra doby sa odrážajú v často všedne pôsobiacich námetoch – ľudia v čakárni, vo vlaku, pri fotení, v zákulisí divadla, na svadbe... S prichádzajúcou vojnou sa dostávajú do popredia obrazy chudoby, samoty či emigrácie. Aj napohľad veselé scény a spoločenské rituály majú nádych paródie a neistoty.
Zakódovaný obsah môžeme vidieť aj na zátišiach, ktoré sa neraz menili na obrazové metafory, akoby skrývali čosi viac. Motív krajiny sa najčastejšie vyskytoval v nekonkrétnej alebo symbolickej podobe a fungoval aj ako odkaz na dobové udalosti (napríklad Nevanove Lidice). Kolekcia začína skupinou portrétov a autoportrétov, v ktorých sa okrem akejsi novej suverénnosti a sebavedomia objavuje aj dôraz na psychológiu a dvojznačnosť pocitov.
Koniec tridsiatych rokov, teda obdobie nástupu G 909, možno označiť za roky veľkých osudov. Kultúrna scéna sa pomaly začala etablovať, potom však do nej zasiahol a následne ju prerušil fašizmus. Táto zvláštna osudovosť sa stala hybnou silou v pozadí výstavnej politiky Karola Vaculíka – prvého riaditeľa Slovenskej národnej galérie, ktorý sa pokúšal generáciu 909 etablovať. Táto generácia mala svoj umelecký a spoločenský vrchol zažiť práve v rokoch päťdesiatych, a to sa nestalo. Dalo by sa povedať, že sa oprávnene očakávalo jej zhodnotenie.
Na tieto očakávania Karol Vaculík reagoval. Výstavu, otvorenú v roku 1964 (koncepcia K. Vaculíka a Ľ. Peterajovej) – Generácia 1909. Svedomie doby, možno chápať v niekoľkých rovinách. Ako pokračovanie programu stavania „príbehu dejín umenia“, ako splácanie dlhu tejto generácii, ale aj ako odraz umenovedných ambícií autorov jej koncepcie. V neposlednom rade sa dá výstava chápať ako spôsob vyrovnávania sa s neúspechom sorely, či presnejšie ako snaha „napraviť dejiny“, resp. aspoň dejiny umenia. Tvorba a termín Generácia 909 sa postupne stali jedným z pilierov stálych expozícií a životnou témou Ľudmily Peterajovej, kurátorky výstavy a Vaculíkovej kurátorskej partnerky v galérii a neskôr i v živote. Na výstavu a jej koncept poukazuje súčasný projekt Slovenskej národnej galérie s názvom Generácia 909,76. Prehodnocuje pojem Generácia 909, jeho funkčnosť a limity a rozvíja kultúrno-historickú interpretáciu a kontext jeho čítania. Vyrovnáva sa s problémom po umeleckých, kultúrnych a kurátorských témach a diela „používa" ako dôkazy.
Kolekcia čerpá z textov katalógu k výstave Generácia 909,76. Diela sú zoradené podľa autorov aj tematicky. Kolekcia začína autoportrétmi niektorých „protagonistov“ generácie, pokračuje sociálnymi, vojnovými a figurálnymi motívmi a uzatvárajú ju zátišia a sochárske diela. Poslednou sochou je podobizeň stavbára „úderníka“ ako príklad budovateľského umenia socialistického realizmu, voči ktorému sa výstavný koncept Generácie 909 vymedzoval.
Osobnosti Generácie 909:
Jakub Bauernfreund, Štefan Bednár, Ladislav Čemický, František Draškovič, Vladimír Droppa, Jozef Fedora, František Gibala, Bedrich Hoffstädter, Rudolf Hornák, Júlia Horová-Kováčiková, Ján Hučko, Jozef Chovan, Jozef Ilečko, Ľudovít Ilečko, Jozef Kostka, František Kudláč, Eugen Lehotský, Július Lőrincz, Cyprián Majerník, Peter Matejka, Dezider Milly, Lea Mrázová, Ján Mudroch, Július Nemčík, Andrej Nemeš, Eugen Nevan, Andrej Peter, František Petrašovič, Ladislav Ľ. Pollák, Rudolf Pribiš, Dagmar Rosůlková-Kubíková, František Studený, Július Szabó, Ester Šimerová-Martinčeková, Valér Vavro, Mária Želibská-Vančíková
Ďalšie kolekcie a články k téme:
Sedem vecí o umelkyniach generácie 909
Ján Mudroch: Zavraždený básnik
Pravdivosť v umení Ester Šimerovej-Martinčekovej