Košice prešli po druhej svetovej vojne výraznou premenou, podobne ako mnoho iných miest na Slovensku. Z multikultúrneho centra regiónu, spájajúceho stredovekú atmosféru so svojráznou perifériou sa postupne stala industriálna aglomerácia obklopená sídliskami s omnoho jednoliatejšou demografiou. Kolekcia podľa výstavy Po moderne podáva subjektívnu správu o výtvarnej scéne mesta a blízkeho regiónu počas štyroch dekád medzi vojnou a revolúciou. Ukazuje tvorbu autoriek a autorov, ktorí sa vymykali stereotypom obdobia sorely a oceňuje ich individuálne umelecké vzopätia na pozadí dobových reálií „metropoly východu“.
Kolorit mesta Košice po stáročia určovala poloha provinčného centra na hranici veľkej Panónskej nížiny a Karpát, na hranici tzv. Dolnej a Hornej zeme a zároveň na východnom okraji latinskej Európy. Vznikla tu významná križovatka obchodných ciest umocnená, na prahu moderného veku, výstavbou dôležitej železnice smerom na západ.
Prirodzená národnostná i konfesijná diverzita obchodného a vojenského sídla, s mestským rázom stredovekého urbanizmu vnútri bývalých hradieb, sa stala jeho špecifickou črtou aj počas medzivojnovej republiky. Na tomto sľubnom pozadí sa tak tesne po vyhlásení republiky začala jedna z najdôležitejších kapitol dejín umenia na Slovensku – košická moderna. Jej charakter bol eruptívny, v mnohom podmienený silnými individuálnymi príbehmi, ale aj šťastnou zhodou náhod. Bol to avantgardný plameň, ktorý sa rozhorel prudko a jasne v mihavom prítmí tzv. dlhého 19. storočia.
Košice však nemohli preskočiť svoj tieň provinčného mesta, resp. prestupnej železničnej stanice, a tento plameň postupne doháral už koncom druhej dekády 20. storočia. Opätovné pričlenenie mesta k Maďarsku potom znamenalo, okrem iného, už len definitívne uzavretie inštitucionálnej základne košickej moderny – Východoslovenské múzeum sa zmenilo na Rákocziho hornouhorské múzeum. Výrazný a nielen politický krok späť.
Július Jakoby – V letnej reštaurácii, 1957, Východoslovenská galéria
V našich pomeroch nemožno uplatniť úvahy o druhej svetovej vojne ako o akomsi kĺbe moderny. Rovnako diskutabilné by bolo púšťať sa na regionálnej úrovni do rekonštrukcie vývinových symptómov umenia za železnou oponou. Napriek tomu, že diela a výtvarné prístupy mnohých autorov a autoriek neboli zaťažené dobovou ideológiou, dynamické zmeny slovenského sveta v budovateľských, kozmických či normalizačných rokoch sa nevyhnutne podpísali na ich námetoch a výtvarnej reflexii.
Práve priemysel priniesol najvýraznejší impulz premeny Košíc na socialistickú industriálnu metropolu. Povojnový stav zdecimovanej židovskej populácie, z veľkej časti odsunutého maďarského živlu a následný masívny prílev vidieckeho obyvateľstva zo severovýchodu novej krajiny, priniesol razantné zmeny. Nové Košice sa už nepozerali späť za svojou, pre väčšinu súčasníkov ani nepostrehnutou, avantgardnou minulosťou. Kráčali smerom k vencu sídliskových aglomerácií, k búraniu zvyškov starých Huštákov, k premene mlynského náhonu na štvorprúdovú cestu.
Vladimír Vestenický – Východoslovenské železiarne, 1972, Východoslovenská galéria
Tieto zmeny sprevádzalo aj mimoriadne tvorivé vzopätie pôvodných účastníkov košickej moderny, či nástup nových výrazných individualít a umeleckých stratégií. Sídliská sú odrazom svojej doby, jej ideálov a viery, bez ohľadu na to, akou sa nám dnes javí falošnou. Väčšinu sochárskych a iných monumentálnych diel, ktoré však výstavbu nového mesta sprevádzali, tvoria v slovenskom prostredí nevídaný objem kvality. Aj preto sme sa ich rozhodli preniesť do galérie prostredníctvom dobových fotografií a pokúsiť sa tak doplniť správu o umení v meste.
Herta Ondrušová-Victorinová – Sporivosť, vestibul Slovenskej štátnej sporiteľne, 1979
Kurátorský výber je rozdelený do piatich sekcií. Ich názvy: Na periférii, Industrie, Nech kvitnú kvety, V bezváhovom stave a Pretvoríme krajinu na svoj obraz doslovne citujú názvy obrazov a dávajú tak priestor diváckym asociáciám. S výnimkou sekcie Industrie vystihuje každá z nich približne jedno desaťročie. Sekcia Na periférii ukazuje Košice v povojnových a budovateľských rokoch s dôrazom na sociálne podmienky ľudí na okraji spoločnosti. Sekcia Nech kvitnú kvety sa zameriava na 60. roky a vidíme v nej väčší príklon k abstrakcii a výtvarnej skratke. Konceptuálne diela zo sekcie V bezváhovom stave reagujú okrem iného na tzv. kozmický vek a nové myslenie o duchu a povahe hmoty. V 80. rokoch, tvárou v tvár stále neprichádzajúcej utópii, rozmýšľajú umelci aj o vzťahu človeka k jeho prostrediu, o budúcnosti ľudstva na planéte Zem, čo naznačuje názov Pretvoríme krajinu na svoj obraz. Diela v jednotlivých sekciách nájdete aj prostredníctvom tagov.
František Veselý – Pretvoríme krajinu na svoj obraz, 1979, Východoslovenská galéria
Výstava bola zamýšľaná ako úvod do diskusie o regionálnych dejinách umenia na pozadí dobovej reality. Domnievame sa, že táto diskusia by mala prebiehať naprieč disciplínami humanitných vied. Priestor by mali dostať aj úvahy o pozíciách a úlohách, aké zohrali konkrétni umelci a ich diela v tejto epoche. Na konci tejto cesty tak snáď budeme disponovať aj odborným základom pre budovanie ďalšej časti stálej expozície galérie.
Ďalšie texty o povojnovom umení, premenách architektúry a verejného priestoru Košíc či tvorbe v období socialistického realizmu nájdete v katalógu k výstave (pdf).
Tematické sekcie: