Ženské autorky v umení boli počas histórie skôr raritným pojmom. Napriek postupnej emancipácii sa neustále počas tvorivého presadzovania stretávali s nemožnosťou osvojiť si umelecké formy, so sexizmom a podceňovaním zo strany mužov. Výstava „Žena ulica dlaň kosť“ prezentuje výber diel ženských autoriek zo zbierkového fondu Galérie Miloša Alexandra Bazovského, ktoré svojou tvorbou a nie vždy celkom „ženskými“ témami významne prispeli k zhodnoteniu výtvarného umenia na našom území napriek ich „pohlavnej nerovnocennosti“ a predsudkom.

Výstava prezentuje viac ako 50 autoriek (z celkového počtu 64 zastúpených v zbierkovom fonde galérie), známych i menej známych – žien maliarok, sochárok, fotografiek či grafičiek. Napriek mnohým nepriazňam a s tým súvisiacim pomerne nízkym počtom sa dokázali presadiť a konkurovať mužským kolegom, považovaným za nositeľov inteligencie a geniality. Je to šťastná náhoda, že termín otvorenia výstavy vyšiel práve na Medzinárodný deň žien – 8. marec. Na deň, kedy si nás – ženy - muži uctievajú a obdarúvajú. A tiež na deň, kedy si pripomíname, že ženy pred nie tak dávnym časom ešte nemali rovnaké, ba ani porovnateľné právne a sociálne možnosti ako muži a ich hlavnou úlohou mala byť predovšetkým starostlivosť o rodinu a domácnosť.   

Irena Slavinská - Oddych v záhrade, 1956

Boj žien v minulosti sa netýkal iba lepších podmienok na prácu a politickej otvorenosti. V umeleckej a kultúrnej sfére sa kládol dôraz na zrovnoprávnenie podmienok žien na vzdelanie a prístup k informáciám, a to i v oblasti výtvarného umenia. Prirodzené miesto ženy bolo v domácnosti, pri deťoch a po boku manžela, a teda mimo verejného priestoru a kultúrnej spoločnosti, zatiaľ čo muži sa mohli akademicky vzdelávať a svoju tvorbu slobodne prezentovať.

Tento „patriarchálny útlak“ žien podporoval názor, že feminínna tvorba – vo voľnom čase a popri rodine, je vhodná iba ako koníček a mala by byť spätá s prírodou, materstvom či zveľaďovaním domova (čiže obmedzená na domáce výjavy, rodinné námety, kvety, ručné práce a pod.). Tá bola pejoratívne označovaná ako ženská, a teda považovaná za nižšiu a amatérsku. Väčšina žien, ktoré sa v minulosti venovali umeniu, vďačila za rozvoj svojho nadania pôvodu z umeleckých rodín alebo svojej role dcéry, manželky, milenky či múzy umelcov, no boli vopred odcudzované a vylúčené z umeleckých kruhov s označením ako nemorálne či deviantské.

V období 60. a 70. rokov 20. storočia sa zásluhou feministického hnutia začalo pátrať po chýbajúcich článkoch dejín ženského umenia prostredníctvom rôznych historických záznamov a denníkov. Až vďaka tomu ženy umelkyne vstúpili do povedomia verejnosti.

Magdaléna Robinsonová - Kone na horách, okolo 1960

Napriek rovnocenným možnostiam a prístupom k umeleckému vzdelaniu sa ženy v súčasnosti v umení neustále stretávajú s oveľa väčšou kritikou ako ich kolegovia muži. Ich práce sú i napriek ich kvalite a originálnemu pohľadu cenené oveľa menej, sú menej prezentované i zastúpené v umeleckých inštitúciách. Ženy ako nositeľky života musia čeliť dileme stať sa matkou, a tak obmedziť časť svojho tvorivého priestoru a čeliť tak viacerým limitom, alebo budovať kariéru svojbytnej umelkyne, nezaťaženej starostlivosťou o rodinu.  Pre ďalší progres ženského umenia je dôležité, aby si ženy vytvárali a zachovávali originálny štýl, aby si samé zvolili témy a výrazové prostriedky bez obmedzení pravidlami na základe svojich vlastných skúseností a presvedčení, či už z uhla matky – umelkyne alebo ženskej individuality.

Blanka Šperková - V kocke, 1985

Prezentácia vybraných diel mapuje generačne širokú ženskú tvorbu z obdobia 2. polovice 20. storočia až po súčasnosť. Vyzdvihuje jednotlivé autorky, ktoré si vďaka uvedomeniu vlastnej jedinečnosti vydobyli miesto v moderných dejinách umenia v rôznych výtvarných médiách, upriamuje pozornosť na okruhy tém, ktoré boli často mužmi pokladané za diletantské a nehodné verejnej prezentácie, a zároveň boli mnohé z nich invenčné a zásadné.

Trvanie výstavy: od 08.3.2018, 17:00 do 29.4.2018, 17:00

Autorská koncepcia: Mgr. Radka Nedomová