Maľbu poznáme už od praveku. Prvé záznamy o jej histórii sa však zachovali až z čias starovekého Grécka. Za najstaršiu publikáciu považujeme dielo Plínia Staršieho O umení a umelcoch. Knihu zostavil z vtedajších dostupných zdrojov a dokladá technologické postupy od antiky až po začiatok nášho letopočtu. V 12. a 13. storočí na túto publikáciu nadviazal Heraklios dielom O farbách a umení starých Rimanov. Stredovekému kresťanskému maliarstvu sa venoval autor s pseudonymom Theophilus Presbyter v knihe Schedula Diversarium Artium. Najvýznamnejším dielom o maľbe z renesančného obdobia je De pictura Leona Battistu Albertiho z roku 1435.
Majster graduálu z Murána – Narodenie Svätého Jána Krstiteľa (detail), 1450, tempera, pergamen
Anglický chemik Robert Boyle napísal v roku 1664 knihu Experiments and Considerations Touching Colours, ktorá predstavuje zrejme prvý pokus o poznanie vlastností farieb vedeckými metódami. Systematické a širšie dostupné vzdelávanie o maliarskych technikách prinášajú až akadémie v 19. storočí. Vďaka technologickému pokroku v oblasti maliarskych pomôcok sa počas 20. storočia značne rozširuje okruh ľudí hľadajúcich umelecké uplatnenie aj bez akademického vzdelania.
Milosav Jovanović – Krajina (detail), 2000 – 2005, olej, plátno
Tempera
Tempera predstavuje farby spájané tzv. emulznými spojivami, napr. vaječným žĺtkom alebo guaranovou gumou. Farebný prášok najskôr zmiešame (väčšinou) s vodou a do vzniknutej pasty následne pridáme emulziu, ktorá nám umožní nanášať farbu na podklad.
Temperové pigmenty je možné zmiešavať iba na palete. Do podkladu sa farby rýchlo vpijú a miešajú sa najmä opticky, prostredníctvom vrstvenia a typického šrafovania, ktorým vieme dosiahnuť zmenu a gradáciu tónov. Práve pre rýchle schnutie sa tempera často používa ako skica – tzv. bozzetto alebo ako podmaľba pod olejomaľbu.
Neznámy autor – Posledný súd (detail), 1470 – 1480, tempera, drevo
Rýchlo schnúce médium tempery využívali európski tabuľoví maliari až do 15. storočia, kedy ho vymenili za jednoduchšie manipulovateľné olejové farby. Na rozdiel od olejomaľby je tempera po zaschnutí skutočne suchá. Musí sa preto nanášať na tvrdý alebo dostatočne savý materiál, ktorý umožní prepojenie medzi farebnou vrstvou a podkladom.
V starovekom Egypte a antickom Grécku používali ako podklad sykomorové a cédrové drevo, v Taliansku topoľ, orech, gaštan, píniu, javor, hrušku, dub, buk či lipu a ihličnaté dreviny. Drevo muselo aspoň päť rokov schnúť, aby sa predišlo jeho rozpínaniu a praskaniu vplyvom zmien vlhkosti vzduchu. Neskôr sa temperou maľovalo aj na dostupnejšie podklady ako papier, textil, omietka, či dnes najčastejšie využívané drevovláknité dosky a preglejky.
Neznámy autor – Pantaleimon (detail), 1801 – 1825, tempera, drevo
V zbierkach slovenských galérií sú touto technikou vytvorené mnohé ikony a oltárne maľby, ktoré by ste možno na prvý pohľad zaradili medzi olejomaľby.
Majster z Okoličného – Svätý Hieronym (detail), 1510, tempera, zlátenie, lipové drevo
Využitie tempera našla aj v knižnej ilustrácii a pri tvorbe predlôh pre grafické tlače. Finálna maľba môže mať podobu od lavírovanej kresby podobnej akvarelu až po starostlivo a do detailov prepracovaný obraz s plnými farebnými plochami.
Český klasik plagátovej tvorby Čestmír Pechr využíval plný potenciál temperových farieb – od jemných, takmer priesvitných tónov až po sýte farebné plochy, takmer na nerozoznanie od tlačených grafík.
Olejomaľba
Výmaľba jaskynného komplexu v Bamiyan v Afganistane zo 7. storočia je doposiaľ najstarším datovaným príkladom techniky olejomaľby. Autor tu použil farby zmiešané s olejom z vlašských orechov a maku. V Byzancii sa prvé olejové farby vyskytovali vo forme hustej, lepkavej a ťažko rozmaľovateľnej farby, nanášanej vo viacerých tenkých vrstvách.
V Európe sa olejové farby objavujú približne v 11. storočí, najskôr ako prímesy olejovoživicových lakov a lazúr do tradičnej maľby temperou. Medzi priekopníkov, často označovaných za objaviteľov kúzla olejomaľby, patria v 15. storočí flámski maliari z okruhu Jana van Eycka. Nizozemské maliarstvo benefitovalo zo zdokonaľovania výtvarných materiálov a riedidiel, reflektujúc potreby rýchlo sa rozvíjajúcej renesancie.
Obrazy sa spočiatku po uschnutí zbrusovali a výsledný efekt svojou priezračnosťou a žiarivosťou neraz pripomínal drahokamy. Van Eyckove riedidlo je stále neznáme, hoci sa predpokladá, že používal terpentínový olej, ktorý významne zasiahol do vývoja olejovej techniky.
V 16. storočí už olejomaľbu bežne a naplno využívali najmä benátski maliari. Ľanové plátno tu ako podklad nahradilo drevené panely. Medzi barokových velikánov olejovej techniky patrili Diego Velázquez, Peter Paul Rubens, Rembrandt van Rijn, Johannes Vermeer či Caravaggio. Každý prispel určitými technickými odchýlkami, ktoré ovplyvnili výsledný rukopis a atmosféru diela.
Až do 19. storočia prevládala technika budovania maľby vo vrstvách. Spodná vrstva zvaná grisaille – maľba v rozličných tónoch šedej – udávala základný tón. Každá ďalšia vrstva maľby zvyšovala farebný kontrast a optickú hĺbku obrazu.
Rubens často používal podmaľbu v súvislom stredne tmavom tóne, napr. okrovej, ktorá zjednotila celkové vyznenie vrchných farebných vrstiev.
Peter Paul Rubens – Hlava Medúzy, 17. storočie, olej, dubové drevo
Podklady stredne tmavých až tmavých tónov využíval najmä Caravaggio. Jeho typický štýl svetlých tónov vystupujúcich z tmavého pozadia označujeme ako chiaroscuro. Nasvietenie zobrazenej scény z jedného bodu, akoby divadelného reflektora, zvýrazňuje objemy a plastickosť tiel a ohraničuje ich tak oproti pozadiu. Svetelný kontrast medzi zadným a predným plánom prispieva k dramatickej energii výjavu. V zbierkach SNG sa nachádza priam exemplárny príklad caravaggiovského prístupu v diele Nesenie kríža od Cecca del Caravaggia.
Biele plátno ako podklad sa rozšírilo najmä v období impresionizmu a dodnes patrí medzi najrozšírenejšie. Dostupnosť výtvarných materiálov a praktické olejové farby v tubách umožnili autorkám a autorom experimentovať a opúšťať zložité postupy z predchádzajúcich storočí. Zasnený romantický výjav Na lúke od Želmíry Duchajovej-Švehlovej predstavuje príklad slovenského variantu impresionistickej maľby.
Príprava plátna na olejomaľbu zahŕňa niekoľko fáz. V prvom kroku musíme plátno pevne napnúť na drevený rám. Jeho povrch ošetríme tzv. gessovou vrstvou, ktorá mu dodá žiadanú štruktúru – hladkú alebo, naopak, štrukturovanú, napríklad vďaka prímesi piesku. V súčasnosti často používaná šepsová vrstva spomaľuje vpíjanie farieb do plátna a umožňuje tak ich precíznejšie kombinácie. Hoci kvalita podkladu zostáva naďalej podmienkou trvácnosti a kvality finálnej maľby, mnohí súčasní autori už upustili od tejto zložitej prípravy a využívajú radšej komerčne vyrábané a ľahko dostupné hotové plátna.
Poznáme tri základné spôsoby maľby olejovými farbami:
- Klasická vrstvená maľba, pri ktorej sa nové vrstvy nanášajú na už zaschnuté vrstvy.
- Technika „alla prima“, teda maľba na jedno sedenie alebo v jednej vrstve. Obľúbená počas impresionizmu a tiež ako nástroj na tvorbu podmaľby pre iné výtvarné techniky. Patrí medzi najnáročnejšie techniky, keďže výraz aj farebné tóny treba v ideálnom prípade trafiť na prvýkrát. Kým sú však farby mokré, vrstvu je možné zotrieť a nahradiť novou.
- Pastózna resp. špachtľová technika, pri ktorej sa farby nanášajú vo vysokých pastách bez prechodných tónov. Umožňuje tvorbu väčších a hrubších farebných škvŕn do vlhkého podkladu. Vznikajú tak charakteristické pastózne geometrické tvary ťahov štetca.
Akryl
Nástup akrylových farieb počas 50. rokov 20. storočia predstavuje vo vývoji maliarskych techník podobný míľnik ako prechod od temperových farieb k olejovým v 15. storočí. Akryl v sebe spája všetky pozitíva olejových a temperových farieb. Môžeme ho použiť na rôzne podklady vo veľmi tenkých, ale aj vo veľmi hrubých vrstvách. Farby sú chemicky stále a vekom nemenia tóny ani tvrdosť. Na maľbu už preto netreba nanášať finálnu stabilizačnú lakovú vrstvu.
Akryl rýchlo schne a neposkytuje preto taký dlhý čas na prácu ako olejové farby. Otvára však nové možnosti techník škrabania, vtláčania rôznych štruktúr, liatia, hádzania či rozprašovania. Obľúbené sú aj tzv. neónové farby.
Medzi najznámejších propagátorov tejto techniky patrili osobnosti pop-artu Andy Warhol a Roy Lichtenstein a tiež maliari ako Mark Rothko či David Hockney. V slovenskom prostredí si túto techniku osvojili mnohí moderní a súčasní autori. Od Júliusa Kollera, cez Rudolfa Sikoru a Miloša Urbáska, až po mladšiu generáciu ako Erik Šille, Patrícia Koyšová či Lucia Tallová.
Výtvarné diela vytvorené rozličnými technikami môžete na Webe umenia vyhľadávať pomocou filtrov technika, materiál a výtvarný druh.
Detaily autorského rukopisu a práce s technikou objavíte pomocou funkcie zoom na dielach vo vysokom rozlíšení.
Ďalším výtvarným technikám sa venuje článok kurátorky Jany Švantnerovej o technikách putujúcich so svojimi tvorcami naprieč krajinami a kontinentmi.
Použité zdroje:
SMITH, Ray. Encyklopedie výtvarných technik a materiálů. Praha : Slovart, 2013.
MICHALIDES, Pavol. Techniky výtvarného umenia. Bratislava : Vydavateľstvo Osveta, 1963.
LOSOS, L. Techniky malby. Martin : Pallas, 1992.