Životný príbeh Miloša Dohnányho má mnoho spoločné s príbehom vynikajúceho českého fotografa Jaromíra Funkeho. Obidvaja žili približne v tom istom období, boli najdôležitejšími predstaviteľmi modernej fotografie vo svojich krajinách, obaja zomreli predčasne a za nešťastných okolností. Tu však podobnosti končia – medzi Funkem a Dohnánym bol skôr vzťah učiteľa a žiaka. Len o niečo starší Funke bol totiž v rokoch 1931 až 1935 učiteľom na známej ŠUR v Bratislave a Dohnány bol nakrátko jeho externým študentom.
Funke pôsobil v Bratislave už ako uznávaný predstaviteľ fotografickej avantgardy. Dohnány mal síce v tomto čase prvé skúsenosti s modernou fotografiou už za sebou, avšak až počas štúdia na ŠUR a bezprostredne po ňom sa jej cieľavedome venoval. Funke bol programovo moderný fotograf a ako taký sa chcel aj uživiť, Dohnány zostal bytostným fotoamatérom a venoval sa bez zjavných preferencií takmer všetkým tradičným fotografickým žánrom. Jeho fotografie často nie sú výslovne moderné, skôr z nich vanie dynamizmus modernej civilizácie.
Dohnány bol na Slovensku vzácnym zjavom – mimoriadne ho zaujímali najnovšie civilizačné výdobytky, osobitne komunikačné a dopravné prostriedky. Aj taký tradičný žáner ako portrét komponoval v duchu nových čias – v obľúbenej modernistickej diagonále. Jeho portréty nie sú tak výrazne aranžované ako Funkeho, často aspoň v náznaku obsiahnu aj okolité reálie alebo príznačnú rekvizitu. Platí to aj na portrét Vierky, Dohnányho najmladšej sestry, miláčika rodiny, najčastejšieho objektu jeho portrétov. Vierku zachytil tesne pred odchodom na nejaké večerné podujatie. Ruka akoby v mimovoľnom geste spočíva na kľučke pootvoreného okna, vo výraze tváre, ktorá nekomunikuje s objektívom, sa odráža zvláštne zamyslenie, chvíľkové pozabudnutie sa v čase. Vznikol výsostne moderný, civilný a pritom veľmi dôverný fotografický portrét.
Portrét Vierky má aj alternatívny názov Kompozícia. Naznačuje sa tým, že ho treba vnímať nie iba ako portrét, ale ako autonómnu fotogenickú kompozíciu. Dohnány zvlášť v rokoch 1932 – 1934 vytvoril celý rad takýchto Kompozícií – mohli to byť štúdie materiálov, ich povrchov a textúr, zostavy predmetov elementárnych tvarov, prípadne zložitejšie predmetné zostavy – zátišia. Dohnányho Štúdia s ihlanom (1932 – 1933) je ukážkou vynaliezavého riešenia danej témy, v ktorom sa uplatní vizuálna pôsobivosť veľkoformátových sklených negatívov.
Aurel Hrabušický ●
111 diel zo zbierok = works of art from the collection / Editori Dušan Buran, Katarína Müllerová ; [Katarína Bajcurová]. -- Bratislava : SNG ; Slovart, 2008.
public domain