Reflection of the Times

Medzivojnový neoklasicizmus, nová vecnosť, alebo jej umiernenejší variant civilizmus s rôznymi odnožami (sociálny, expresívny, naivizujúci civilizmus, ba dokonca nový primitivizmus), sa na Slovensku objavili predovšetkým v raných dvadsiatych rokoch v okruhu košickej moderny. A tak obraz života moderného mesta zostal väčšinovou témou fotografov.

Podľa dochovaných snímok by sa zdalo, že život a práca v meste sa odohrávali predovšetkým na uliciach. To je do istej miery optický klam, spôsobený tým, že fotografi-dokumentaristi voľne fotografovali predovšetkým v exteriéroch mesta, interiéry ostali prevažne doménou ateliérových a príležitostných fotografov, nasycujúcich svojou produkciou povestné rodinné albumy. Na uliciach mohli fotografi – v porovnaní s dneškom – snímať prakticky bez zábran. Ľudia sa zjavne ešte necítili ohrození prítomnosťou fotografa, ba naopak, objektív aparátu si takmer nevšímali, boli celkom pohrúžení do vlastných starostí, odovzdaní svojej trpnej existencii.

V záberoch pouličného života je najvýraznejší ostrý sociálnokritický tón. V prostredí moderného mesta sa viac prejavili príkre sociálne rozdiely. Ulice zapĺňalo množstvo ľudí bez práce, žobrákov, ale aj tulákov a povaľačov (dnes by sa povedalo bezdomovcov). Týchto ľudí bez budúcnosti vyhľadávali radikálne ľavicovo orientovaní fotografi a ich zábery mali slúžiť ako doklad o neúnosných sociálnych pomeroch v prvorepublikovom Československu. Použili pritom prostriedky modernej fotografie – neobvyklé uhly záberu, strmé perspektívne skratky, pohľady z bezprostrednej blízkosti, ktoré sa dostávali až na kožu ľahostajných, apatických, duchom neprítomných jedincov.

Vďaka optickému skresleniu schúlení, učupení, do seba pohrúžení ľudia sa premieňali doslova na kôpky nešťastia, usadené na vyvýšených okrajoch chodníkov, alebo priamo na dlažbe, na svojich prechodných miestach pobytu. Iní ľudia, zamestnaní predajom a kúpou na pouličných trhoch sa často svojím výzorom a oblečením príliš neodlišovali od tých nezamestnaných. Ich fotografické obrazy sa navzájom odlišovali iba vďaka videniu fotografov – v niektorých prevážil kritický odsudok (Karol Aufricht, Irena Blühová), u iných skôr vecný záujem alebo prostá ľudská účasť (Viliam Malík, Štefan Tamáš).

Aurel Hrabušický ● Katalóg k výstave Nové Slovensko (SNG, 2011) - str. 72 - 73