Environment II./Forest of Life

O máloktorom umelcovi možno bez tieňa pochybností povedať, že jeho dielo sa nepodobá na nič okolo seba, že jeho vizuálny svet je pôvodný a jasne rozpoznateľný. O sochárovi Jurajovi Melišovi to platí bezozvyšku. Za viac ako štyri desaťročia sa stal jednou z najosobitejších postáv výtvarnej scény na Slovensku: umelcom naliehavej etickej výzvy, ale hlavne autorom osobitého, novátorského a anti-tradičného sochárskeho videnia. Ako predstaviteľ alternatívnej scény 70. a 80. rokov počas normalizácie svojsky reflektoval vzťah konceptu a sochárskeho, neo-dadaizmom inšpirovaného objektu, ktorý sa preňho stal médiom na vyslovenie nekompromisných spoločenských a morálnych výziev.

Nové, anti-tradičné, anti-estétske, zároveň „plebejské“ chápanie sochárstva „sochaného“ z chudobných materiálov, pozbíjaného z nahrubo opracovaných, prepaľovaných, vyzývavo pomaľovaných trámov, dosiek a kmeňov, zdrôtovaných debničiek, hrdzavých plechov, klincov a banálnych objektov každodennosti Meliš veľkoryso predviedol v ranom Prostredí II. / Les života. Zaradil sa ním k prvým predstaviteľom eko-artu. V interiérovej inštalácii voľne evokoval umelé „muzeálne“ úseky prírodného prostredia. Komponoval ich ako zdanlivo neskutočne skutočnú ekologickú víziu budúcnosti: „sochárske“ múzeum prírody s dokonale mŕtvymi rekvizitami – exponátmi, výsledkami činnosti človeka. Suché stromy, vtáky pribité na terče, zvieratá uväznené v debničkách dopĺňali známe príkazy a zákazy.

Už vtedy myslel pojmovo v útočných a vo svojej nezakrytej absurdite zrozumiteľných obrazoch. Príznačne o tom vypovedá jeho neskoršie vyznanie: „Chcem naliehať, aby sa zásadné pravdy vyslovovali holou vetou.“ Potvrdzovalo nielen myšlienkovú, ale aj výtvarnú úsečnosť, dôraznosť a priam osudovú nástojčivosť jeho umenia.

Katarína Bajcurová ● 111 diel zo zbierok SNG