Slovenský rozhlas

Pyramída Slovenského rozhlasu. Stal sa z nej symbol Bratislavy, ale v skutočnosti vznikla ako vzbura proti systému. Proti nekvalite a priemernosti. Architekti nechceli postaviť obyčajný vežiak, a tak prišli s originálnym riešením — s obrátenou pyramídou, ktorej oceľová konštrukcia funguje ako koš z prútia a drží stavbu pohromade.

Autori Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič a Barnabáš Kissling sa inšpirovali na zahraničných cestách: „Tieto cesty nás utvrdili, že neslobodno podľahnúť negramotnému tlaku pomerov, že architektúra kráča celkom inými cestami, ako by to chceli ideológovia socialistického realizmu a plánovači panelových sídlisk. Tam sme mohli vidieť, kam kráča svetový vývoj.“ Už zadanie súťaže v roku 1962 pozývalo k originálnemu riešeniu.

Rozhlas bol najvýznamnejším médiom tej doby. A lokalita bola exkluzívna. Popri rozhlase mal viesť nový bulvár od Hlavnej stanice až po nábrežie Dunaja — takzvaná priečna os. Pôvodne malo ísť o zelený pás, neskôr o autodráhu, ktorú by lemovali monumenty. Lenže plány sa zmenili a architekti museli upraviť svoj koncept. Ako ešte veľakrát potom. Stavba trvala 16 rokov a neuveriteľne sa predražila. Socialistické stavebníctvo nestačilo na autorské vízie. Veľa vecí fungovalo metódou pokus-omyl. Niektoré konštrukcie museli strhnúť a nanovo vyrobiť: „Bolo to obdobie obrovskej lenivosti.“ Na stavbe prvýkrát otestovali princíp Sokratovho domu: v letných horúčavách si budova sama tieni. Rovnako premysleli aj interiér: veľké investície išli do zvukových priestorov a v strede budovy vzniklo átrium, ktoré malo byť spirituálnym zážitkom.

Pod ťarchou normalizácie sa vnímanie budovy zmenilo. Štefan Svetko nebol pozvaný ani na slávnostné otvorenie, pretože protestoval proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy. Vonkajšie terasy mali ožiť kultúrou, chodby mali prepojiť rozhlas s okolitými budovami. Dokonca sa sem malo presťahovať trhovisko zo Žilinskej. Namiesto toho strážili areál policajti.
 

o.z. Čierne diery ● e-shop