Vladimír Popovič (1939) vstúpil na scénu začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia ako príslušník nastupujúcej silnej vlny mladých výtvarníkov. Zásluhu na objavení jeho talentu má aj teoretička Iva Mojžišová. Nebála sa postaviť za prvé experimenty mladého umelca a obhajovala ich zdanlivú nezaraditeľnosť do kontextu slovenského výtvarného umenia.
„Už vtedy, na začiatku, si niesol so sebou výbavu ulice, jej hluk, chaos a zmätok. Všetky jeho maľby, kresby a akcie akoby potrebovali vystúpiť z plátna, z papiera a zo seba, pretože Vladimír Popovič svoj príbeh nesledoval len v kontúrach pointy, či v archetypálnych symboloch. Naopak. Objavoval v nich všetky možné odbočky a zákruty, interpunkčné znamienka, priamu reč. Vedel sa v maľbe a kresbe radovať a nebál sa v nich plakať.” – Iva Mojžišová
Obrazy Vladimíra Popoviča otvárajú alternatívne svety, mystériá, ktoré sa možno nikdy nestali a pravdepodobne ani nestanú. Je to len ilúzia, ktorej máme uveriť. Ako bytostný kresliar uchopoval podobu sveta prevažne prostredníctvom línie. Využíval najmä holú čiaru, kreslil plošne, tvar vymedzoval obrysovo a neraz kreslil farbou priamo do plochy technikou „alla prima”. Kombinoval ceruzku, atrament, tuš, akvarel, temperu, olej, latex, akryl, pastel, štetec, špachtľu, stopu prstov, dráhu valčeka a spreja.
Popovič vniesol do slovenského umenia špecifickú formu rozprávania príbehu – animáciu kresby členenej sledom obrazov. Objavuje sa aj v jeho maliarskych cykloch. Sú to spomienky z detstva, akési pestré, idealizované krajiny fantázie alebo, naopak, mestské príbehy o bezútešnosti masovej kultúry a života v stereotype.
Krajiny detstva oživuje naháňajúcimi sa ľuďmi, figúrami milencov, letiacich alebo kúpajúcich sa postáv, bežiacich chlapcov. No nie je to len o chôdzi, behu, lietaní či plávaní, je to o zobrazení premiestňovania v čase. Popovičove výjavy sa zväčšujú alebo zmenšujú podľa toho, či odchádzajú alebo prichádzajú. Niekde sa rozpustia do ornamentálneho rastra alebo sa množia. Vznikajú tak rozložité príbehy vyjadrujúce šťastnú pohodu ducha a sebestačnosti.
„Krajina, kde ma bozkávajú múzy, leží medzi Žehrou, Sivou Bradou, toboganom cesty okolo Spišského Štvrtku, kadiaľ sa hadí k horúcim prameňom pri Tvarožnej. Keď kvitne žltá ohnica, je pod Tatrami jar. Žltá ohnica – múzy čakajúce.”
Ikonografiu šťastného obdobia, viazanú na živú, pestrú paletu namiešaných primárnych farieb, však postupne vytlačila prozaická maľba, röntgenový prienik do vymedzeného priestoru. V cykle tzv. šeďákov sa tak pozeráme na varianty prehýbajúcej sa mriežky panelákovej kostry – akoby deformovanej optikou rybieho oka – priamo do obnažených bytov sídliska. Jednotlivé kompozície pripomínajú prierez mraveniskom alebo úľom. Ako v obrovských plástoch s rúcajúcimi sa stenami vidíme v ich bunkách opustené postavy alebo k sebe sa chúliace dvojice, ktorým v stiesnenom priestore pripomína prírodu iba vzdialený mesiac.
Tieto karikatúrne sondy do života spoločnosti normalizácie, zjednotené škálou bezútešných sivých tónov, autor akoby rýchlo nahadzoval ceruzkou mohutnými, presnými ťahmi. Na obrazoch sa v pravidelnom rytme objavujú kombinácie štvorcov v troch farebných odtieňoch: bielej, žltej a sivej. Autor zámerne deformuje tvary pokrivených izieb. Dôležitá už nie je individuálna osobnosť, ale podriaďujúca sa kolektívna masa.
[article_teaser id=146]
Jednotlivcovi zostal iba mikrosvet a schopnosť hľadať radosť v sebe samom, vo svojom súkromí. Popovič akoby uvažoval, do akej miery si možno pod neustálym tlakom ideologických nariadení a príkazov uchrániť kus svojho vlastného ja.
V Popovičovej tvorbe prírodné často inšpiruje duchovné, a to sa zase prelína s telesným. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa na jeho obrazoch objavuje motív krátera ako kozmický symbol prieniku z jednej dimenzie do druhej. Predstavuje tajomný tunel prechodu od života k smrti. Kráter ako ostrov v sivom nekonečne, v ktorom sa predmety a ľudia strácajú a vynárajú ako v čiernej diere.
„V slovenskom výtvarnom umení nie je veľa obrazov, ktoré by sa s takou prirodzenou ľahkosťou dokázali vyjadriť k zložitosti ľudského života, bez klišé, triviálnosti, či otravného mentorovania. To nie je len o talente a skúsenosti. To je aj o schopnosti nebáť sa milovať obchodníkov s dažďom, futuristov, mystifikátorov a ľudí s prázdnym husľovým puzdrom.” – Beáta Jablonská
Vladimír Popovič sa narodil v roku 1939 vo Vysokej nad Uhom. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Venoval sa intermediálnym aktivitám v Divadle obrazov, spolupracoval na výtvarnom výsledku medzinárodne oceneného filmu režiséra Ela Havettu – Slávnosť v botanickej záhrade. Pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v roku 1993 bol vymenovaný za profesora.
Použité zdroje:
RUSINOVÁ, Zora: Vladimír Popovič. Bratislava : Slovart, 2002. 208 strán. ISBN 8071456853.