Človek, podobne ako všetko živé na našej planéte, vníma, či má dostatočne vhodné podmienky pre život seba a svojich blízkych. Či sa cíti v bezpečí, či má dobrú obživu a v ideálnom prípade aj podmienky na ďalší rozvoj. Pokiaľ mu miesto, kde žije, takéto podmienky neposkytuje, hľadá spôsoby, ako tento nedostatok vyriešiť.
Naprieč celou ľudskou históriou zohrávala v tomto procese významnú úlohu pôda. Od čias lovcov a zberačov, ktorí sa presúvali naprieč územím a využívali, čo im príroda ponúkla, sa toho veľa zmenilo, predovšetkým využívanie krajiny. Začali sa pestovať plodiny a chovať zvieratá na vyčlenenom území. Život v neustálom pohybe nahradil stabilnejší spôsob existencie spojený s konkrétnym kusom zeme.
Obhospodarovanie vlastnej úrodnej pôdy sa postupne stalo spoločenským ideálom. Prakticky celý ekonomický, kultúrny, sociálny a politický život bol spojený s pôdou. Pestovanie úrody však sprevádzali mnohé problémy – fyzická náročnosť, sezónnosť, nestálosť, rôzna kvalita pôdy a hlavne fakt, že väčšina ľudí nemala možnosť pôdu vlastniť.
Pre jej význam sa vlastníctvo pôdy napokon koncentrovalo v rukách úzkej menšiny. Tí, ktorí mali k pôde prístup, sa jej držali a tí, ktorí nemali, hľadali iné možnosti, ako sa uživiť. Niektorí vyhľadávali činnosti a remeslá naviazané na pôdu. Iní sa presúvali do ťažby, služieb, represívnych zložiek a administrácie, len aby si zabezpečili zárobok, ktorý mohli vymeniť za výnosy z pôdy. Mnohí sa pokúšali získať pôdu násilím, alebo sa vydávali na ďaleké cesty hľadať nové územie, ktoré by ich uživilo.
Tento spôsob života pretrval viac než desať tisíc rokov a výraznejšie sa nezmenil až do nástupu priemyselnej revolúcie. Slovo revolúcia tu je použité veľmi správne. Nešlo totiž iba o technologický míľnik, ale o zásadnú premenu toho, ako a najmä kde žijeme.
Ľudia mohli nájsť obživu v novovznikajúcich továrňach a priemyselných oblastiach. Tí, ktorí nevlastnili pôdu, sa presúvali do miest. Nasledovali ich aj bývalí roľníci a námedzníci na poliach. S postupujúcou mechanizáciou sa v poľnohospodárstve znižoval objem nevyhnutnej ľudskej práce. Prisťahovalci v mestách nemuseli nič vlastniť, stačilo tvrdo pracovať. Továrne dokázali na území jedného políčka zamestnať stovky, niekedy až tisíce ľudí.
Migráciu za prácou ovplyvnili aj čoraz dostupnejšie možnosti dopravy. Cestu, ktorá bola dovtedy extrémne drahá a niekedy trvala dlhé týždne, bolo možné absolvovať vlakom, parníkom a neskôr lietadlom za kratší čas a o niečo lacnejšie. Nové dopravné trasy umožnili vlnu emigrácií z dnešného Slovenska. Bez prístupu k úrodnej pôde boli v ešte stále vidieckej krajine možnosti obživy značne obmedzené. Pohyb znamenal šancu na vymanenie sa zo života v chudobe a neistote. Státisíce ľudí sa vydali hľadať obživu do USA, Brazílie či do Argentíny na obrovských zaoceánskych parníkoch. Emigranti posielali domov peniaze, prípadne sa snažili dostať svojich blízkych do nových miest. Niektorí sa napokon vrátili.
Nová koncentrácia ľudí vytvorila nové možnosti obživy. Obyvatelia v mestách potrebovali niekde bývať, niekde sa stravovať, obliekať, zabávať, relaxovať a cestovať. Niekto sa musel starať o deti, o bezpečnosť, zdravie, ale aj o administráciu a vymáhanie práva. Všetky tieto profesie navyše vyžadovali určitý systém vzdelávania. Mestá rástli a priťahovali ďalších a ďalších ľudí, zatiaľ čo sa vidiek, viazaný na prácu s pôdou a prírodnými statkami, vyľudňoval.
Mohlo by sa zdať, že sa historicky silné puto pôdy a človeka pretrhlo. Nie je to však pravda. Na poli síce s motykou pracuje čoraz menej ľudí, avšak mnohí sa podieľajú na zabezpečení obživy nepriamo. Vyrábajú poľnohospodárske stroje, produkujú hnojivá, predpovedajú počasie, navrhujú obalové materiály, alebo hľadajú lieky na choroby zvierat. Balia potraviny, prevážajú, preclievajú, kontrolujú kvalitu, naskladňujú, propagujú, predávajú, znova balia, riešia odpad a tak stále dokola. Ľudia síce opustili vidiek, stále sú však súčasťou vzťahu s pôdou. Len iným spôsobom.
Podobný proces prebehol v rôznej intenzite prakticky v každej ekonomicky vyspelej krajine. Na území Slovenska mal však svoje špecifiká v podobe vládou nariadených opatrení arizácie, kolektivizácie a privatizácie. Tie výrazne zasiahli do postupnej premeny toho, kde ľudia žijú a ako sa živia. Predovšetkým kolektivizácia, ktorá išla ruka v ruke s industrializáciou, výrazne urýchlila presun ľudí z vidieka do miest, alebo dokonca odchod z vlastnej krajiny.
A tak boli aj ľudia na Slovensku súčasťou obrovských zmien súvisiacich so zmenou obživy, ktorú po stáročia poskytovala predovšetkým pôda. Prirodzenou súčasťou aj dôsledkom týchto zmien bola migrácia. Pohyb, ktorý znamená šancu človeka na zabezpečenie vhodných podmienok pre seba a svojich blízkych.
Dielo na titulnom obrázku: Karol Ondreička – Skromná úroda, 1935, Slovenská národná galéria
Knihy:
Pollack, Martin. Americký cisár: Masový útek z Haliče. Absynt, 2016.
Pollack, Martin. Halič: Putovanie po stratenom svete. Absynt. 2020.
Domoslawski, Artur. Vylúčení. Absynt. 2018.
Ostałowska, Lidia. Cigán je cigán. Absynt. 2015.
Bán, Andrej. Trochu oheň, trochu voda. Absynt. 2019.
Szejnert, Magorzata. Ellis Island: A People's history. Scribe US. 2020.
Články:
Osvald, Lukáš. Slovensko: Krajina bez migrácie? Človek v ohrození. 2020.
Ritchie, Hannah; Roser, Max. Urbanization. 2018.
Štúdie:
Podcast:
Migračný kompas. Liga za ľudské práva. 2019 – 2021.
Videá:
Crash Course. Migrations and intensification. 2014.
Crash Course. Migration: Crash course European history. 2019.