Technika albumínovej fotografie bola veľmi populárna v druhej polovici 19. storočia (1851 – cca 1895). Bola pomerne jednoduchá a nebola ani príliš drahá. Ateliéry z nej mali veľmi slušný zisk a preto radi a rýchlo opúšťali iné dovtedy populárne techniky, napríklad dagerotypiu, ktorá vyžadovala postriebrené medené či mosadzné doštičky a spracovávala sa pomocou jedovatých ortuťových výparov.
Dôležitý komponent pri albumínovej fotografii predstavoval vaječný bielok. Tenký papier sa priložil na hladinu vyšľahaného a ustáleného vaječného bielka s rozpusteným chloridom sodným, nechal sa zaschnúť a natrel sa roztokom dusičnanu strieborného (AgNO3). Táto látka sa objavuje aj v mnohých ďalších starých technikách. Je to magický elixír, ktorý reaguje na svetlo. Bielko tvorí spojivo a dusičnan ako obrazotvorný element do neho vsakuje, čím – ak použijete papier s jemnou štruktúrou – vzniká obraz s pomerne dobrou ostrosťou aj kontrastom.
Vyvolanie je podobné tomu, ktoré sa dodnes používa pri „striebornom procese“. Väčšinou zásaditá vývojka (na ktorú vám niekedy stačí aj instantná káva a sóda na pranie) a kyslý ustaľovač. Pre zlepšenie kontrastu a zvýšenie životnosti sa obraz ešte tónoval roztokom zlata alebo platiny. Napriek tomu po čase zažltne, čo je spôsobené starnutím bielka – pri dobrom skladovaní však fotografie vyzerajú dobre aj po mnohých rokoch.
Pri tejto aj pri ďalších starých technikách však vznikal jeden významný problém. Materiály boli málo citlivé na svetlo. Dnes by sme povedali, že mali nízke ISO. Preto vyžadovali dlhé expozičné časy – niekoľko sekúnd, ba až desiatok sekúnd. To výrazne ovplyvnilo výber motívov, ktoré sa na fotografiách objavujú – zátišia, krajiny a portréty.
Pri portrétoch museli ľudia dlho nehnute sedieť a stoličky v ateliéroch na to boli špeciálne konštruované (mali rôzne skryté opierky hlavy, rúk a pod.) Fotenie v exteriéri bolo komplikované tým, že aparáty boli veľké a ťažké, a preto sa fotograf väčšinou nezaobišiel bez dobrej fyzickej kondície.
Pod pojmom „klasická čiernobiela fotografia“ si väčšina z nás predstaví fotografovanie na čiernobiely film, následne osvit z negatívu na papier pomocou zväčšovacieho prístroja. Je to postup dodnes používaný a obľúbený, lebo v sebe stále ukrýva možnosti, ktoré digitálna technika len dobieha. Dynamický rozsah, ostrosť, najmä ak sa na fotografovanie použije negatív „stredného“ alebo „veľkého“ formátu, teda 6 x 6 cm alebo 20 x 24 cm, je a ešte chvíľu asi bude pred možnosťami digitálnej fotografie.
Týchto fotografií je v zbierkach SNG najviac. Špecifikum zbierok galérií bývalého východného bloku je v tom, že autori sa dlhodobo trápili s dostupnosťou kvalitného materiálu. Kým v USA a západnej Európe bolo po 2. svetovej vojne na výber vždy to najnovšie od Kodaku, Ilfordu, Agfy a iných výrobcov, k nám sa tieto „devízové“ materiály dostávali komplikovane, a tak boli naši fotografi nútení viac experimentovať a improvizovať.
Kdesi na konci histórie toho, čo sa dá označiť za klasickú (dnes myslíme nedigitálnu, čiže chemickú) fotografiu, je cibachrome. V časoch, keď sa k slovu prihlásila fotografia farebná, existovali popri sebe dva druhy farebného filmového materiálu. Negatívny – vulgo „farebný film“ a pozitívny vulgo „diapozitív“.
Určite si ešte mnohí pamätajú, aké populárne bolo premietanie diapozitívov – no nie digitálnym projektorom, ale svetlom (väčšinou halogénovej) výkonnej žiarovky cez objektív na plátno alebo hoci aj na bielu stenu, čo sa nezriedka premenilo na malú spoločenskú udalosť.
Obraz na diapozitíve disponoval viacerými kvalitami – farebne zodpovedal reálnemu obrazu – červená bola červená, zelená zelená a modrá modrá, čo diapozitívy predurčovalo aj pre komerčné využitie. Obraz bol kvalitnejší, farby predvídateľnejšie a ostrosť týchto materiálov bola v porovnaní s farebnými filmami veľmi vysoká.
Problém nastal, ak bolo obraz z diapozitívu nutné preniesť na papier, napríklad aby sa mohol vystavovať. Bežný farebný proces bol nastavený na negatívne materiály. Preniesť obraz z diapozitívu dokázal iba cibachrome, ľudovo „ciba“. Poskytoval krásny, ostrý obraz so sýtymi farbami a s brilantným leskom.
Táto technika vznikla v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a názov dostala podľa firmy Ciba-Geigy, ktorá ju vyvinula. Neskôr boli technológie prevzaté firmou Ilford, ale názov cibachrome sa natoľko ujal, že nový Ilfochrome používal málokto. Skrátka ciba ostala ciba.
Pozitívny obraz sa premietol na podložku, ktorá obsahovala tri vrstvy: citlivú na žltú, purpurovú a azúrovú farbu. Halogenidy striebra vo farbive zreagovali. Bielením, ustálením a praním sa obraz fixoval a farebne zodpovedal predlohe. Keďže sýtosť a ostrosť filmu bola vysoká – aj výsledné zväčšeniny boli (a dodnes sú) výrazne ostré a farebne atraktívne. Navyše pri dodržaní technologického postupu a dobrom skladovaní sú veľmi stále. Pokusy tlačiť fotografie injektom na ultralesklý, ultrahladký papier a ten ešte laminovať tenkou lesklou fóliou sú len napodobeninou.
Technológie mali vždy vplyv na výslednú fotografiu, ktorá dnes je (alebo aj nie je) v zbierkach galérií. Ovplyvňovali ale aj samotné fotografovanie, pretože každá technológia mala svoje limity a nároky na techniku alebo aj na cenu materiálu. Vo fotografiách 19. storočia takmer nenájdeme „akčné foto“. Zachytiť „dej“ bolo takmer nemožné. Veď aj prvý človek sa na Daguerrovej fotografii objavil len vďaka tomu, že sa zastavil pri čističovi topánok a tak nezanikol ako rozmazaný duch v dlhej expozícii.
Inak pristupovali fotografi a fotografky k tvorbe, ak mali len dve rolky filmu kúpené v Tuzexe, a inak redaktori National Geographic, ktorým bolo neustále opakované, že materiálom sa nešetrí. Technologické limity výrazne ovplyvnili námet, vzhľad aj formu fotografií. Našťastie, nie vždy toto obmedzenie znamenalo estetickú ujmu.
Článok bol uverejnený taktiež v magazíne Inspire, Zima 2015