O Karlovi Plickovi (1894 – 1987) sa hovorí ako o umelcovi deviatich remesiel. Bol fotografom, etnografom, filmovým režisérom, scenáristom, dokumentaristom, kameramanom, pedagógom, ale tiež hudobným vedcom a jedným zo zakladateľov Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe.
„Buď som nejakú prácu robil rád, a potom som sa do nej ponoril až fanaticky, ale keď mi nesedela, nebola citovo blízka, radšej som sa do nej ani nepúšťal, nech už patrila ktorémukoľvek z mojich remesiel. Čo nebolo vecou môjho srdca, tomu som sa vyhýbal už len preto, že by to druhí určite dokázali lepšie. Sú poslania, ku ktorým je človek predurčený, ktorým jednoducho neujde.”
Fotografovanie sa uňho začalo ako chlapčenská technická a tvorivá záľuba, no hlavným záujmom jeho mladosti bola hudba. V nej hľadal svoje miesto najskôr ako huslista a operný spevák, potom ako zbormajster. Napriek svojmu všestrannému talentu a predpokladom byť výborným hudobníkom a vďaka výtvarným vlohám aj maliarom, zasvätil Plicka svoj tvorivý život vo veľkej miere slovenskej krajine, jej ľuďom a ich kultúre.
Prvýkrát prišiel na Slovensko v roku 1919 ako vedúci študentskej prázdninovej skupiny, aby sa v roku 1924 opäť vrátil ako referent národopisného odboru Matice slovenskej v Martine. Matica v tom čase hľadala kvalifikovaného odborníka na zbieranie slovenských ľudových piesní, rozprávok a zvykov. Plicka požiadal o prijatie, na zberateľskú prácu bol odborne aj hudobne pripravený a mal vynikajúci sluch. Matica slovenská jeho žiadosti vyhovela. Úloha zberateľa dokumentujúceho ľudovú kultúru ho zaujímala aj z vedeckého hľadiska do takej miery, že sa v roku 1927 zapísal na externé štúdium národopisu, hudobnej vedy a neskôr aj dejín umenia na Univerzite Komenského v Bratislave.
Plicka ako zberateľ objavoval predovšetkým trvalé hodnoty a ony mu boli zdrojom umeleckej inšpirácie. Súbežne so zbieraním piesní vytváral aj obrazové súbory krajiny, tradičných odevov, detských hier, snímky ľudovej architektúry ľudí pri práci i v sviatočných chvíľach a najmä ľudských typov. Jeho tvorba, ktorá otvárala pohľady na krásu prírody, ale aj na sociálne postavenie dedinského obyvateľstva, je začiatkom novodobých dejín slovenskej výtvarnej fotografie.
Pri práci v teréne zozbieral takmer 50 tisíc piesní, nakrútil krátke záznamy na tému Batizovský salaš, Gajdoš alebo Morena, filmy Za slovenským ľudom, Po horách po dolách a svoje najvýznamnejšie celoživotné dielo, celovečerný film Zem spieva – prvý zvukový film slovenskej kinematografie. Veľkú výpovednú hodnotu majú aj jeho obrazové knihy Československo, Slovensko vo fotografii, Spiš, Levoča a ďalšie. V rokoch 1924 – 1926 vydala Matica slovenská výber jeho fotografií ako kolekciu 180 národopisných pohľadníc.
„Mal som to šťastie, že som na Slovensko prišiel doslova v hodine dvanástej a zachytil ľudovú kultúru v čase, keď bola na svojom štýlovom vrchole. Stihol som ešte pamätníkov starých spevov, balád, zaklínadiel a rozprávok. Nové prostredie mi ponúkalo umelecké uspokojenie a možnosti tvorivej práce.”
Jeho objekty pred fotoaparátom vyžarujú predovšetkým vnútornú krásu potvrdenú vekom a ustálenú spoločenstvom. Sú to často ľudoví umelci, speváci či tanečníci, ktorým sa život zapísal do tvárí, pohľadov, výrazov a gest. Fotografuje život kočovných Cigánov, žobrákov na procesiách a púťach, alebo pastierov, ktorých zachytáva v celej šírke ich skromného, a predsa veľkého života. Plicka fotograficky priblížil tvrdú prácu dedinských žien na skalnatých pásoch polí, vráskami zbrázdené tváre starcov a stareniek, ktoré hovoria o ťažkom životnom údele.
Plickova tvorba je premyslená, nebudoval ju na improvizácii. Dramaturgiu záberov komponoval s dôrazom na detail. Nelákala ho bizarnosť, zhluk náhodných udalostí, stretnutí a situácií, ktoré poskytujú inak vďačné a rozsiahle pole pre fotografiu. Hľadal stálosť, akési výslednice dejín a kultúry.
Jeho fotografický rukopis má niekoľko charakteristických znakov. Predovšetkým dôsledne rešpektoval svetlo.
„Pre mňa je svetlo všetkým. Svetlu vďačím za mnohé najťažšie kompozície, svetlo je zo všetkého vo fotografii najdôležitejšie. Kto nepozná opojenie svetlom, nevychutná ani priestor, ani hmotu a vari ani obrazovo nevidí. Svetlo ma jednoducho fascinuje, zvádza ma ako dávna, večne krásna milenka, očaruje ma.”
O výbere svetla vždy rozhodovala téma. Pri portrétoch starcov využíval podvečerné nízke slnko, tvrdým ranným svetlom zase zvýraznil ich vrásky. Mäkkým rozptýleným svetlom modeloval tváre dievčat a žien. Detské hry najčastejšie snímal v slnečnom počasí, aby z nich vyžarovala radosť a spontánnosť v kontraste k pozadiu horských masívov. Pri polocelkoch a celkoch postáv volil svetlo, ktoré tvarovalo odev, kontúry postoja, udalosti či prostredie. Veľmi úsporne narábal s čiernou farbou, vyhýbal sa hlbokým tieňom, pretože sa v nich neprekresľujú detaily a vyvolávajú pochmúrnu atmosféru. Uprednostňoval svetlé tóny, dodávajúce záberom lyrický podtón.
Ľudí fotografoval z mierneho podhľadu, aby záber zbavil rozptyľujúceho pozadia. Súčasne tým dosahoval prenikavejší pohľad do fotografovanej tváre a snímky zároveň pôsobili monumentálnejšie. Ľudia na jeho fotografiách boli výlučne v krojoch. Plicka považoval kroj za výsostné umelecké dielo, v tradičnej kultúre rovnako významné ako ľudová architektúra, pieseň či rozprávka. Človek v kroji nebol anonymný. Svojím odevom hlásal príslušnosť k určitej dedine, ku konkrétnemu ľudskému a duchovnému spoločenstvu. Zároveň sa cítil byť viazaný jeho zvyklosťami, morálkou a mal povinnosť zachovávať dobré meno svojej komunity. Človek na Plickovej fotografii je vždy nositeľom tradičnej ľudovej kultúry.
Samostatnou kapitolou sú Plickove krajinárske kompozície. V krajine hľadal trvácne motívy, pričom si dával za cieľ nájsť jedinečný a zároveň typický obraz pre ten-ktorý kraj, kde práve pôsobil. Slovensko zachytil v podobe ešte takmer neporušenej zásahmi človeka a priemyslu. Sú to najmä pohľady na Vysoké a Belianske Tatry, Studenovodské vodopády, Štrbské pleso a ďalšie. Pri snímaní využíval nadhľad, aby do záberov dostal priestor a vyhol sa zbiehaniu línií, ktoré by vznikli pri fotografovaní z podhľadu. Dôležitú úlohu zohráva aj horizont, čiara oddeľujúca zem a oblohu. Keď prevažuje zem, zvykneme hovoriť o „ťažkom obraze“. Plicka preto predlžoval perspektívu oblohy oblakmi, aby zábery odľahčil.
Plicka sa vyhýbal všetkým rušivým prvkom. Tému zbavoval nepodstatných zložiek, pracoval s jednoduchosťou a izoloval ústredný motív od všetkých podružností. Veril v prvotné očarenie motívom: „Mňa musí motív očariť, rozochvieť, chytiť a zaujať. Veď keby neočaril mňa ako tvorcu, ako by som sa mohol domnievať, že zapôsobí na diváka.”
Sociálna fotografia dvadsiatych a tridsiatych rokov vydávala o chudobe, biede a útrapách ľudu v období nezamestnanosti a hospodárskej krízy trochu iné svedectvo ako Plicka, ktorý ho staval na kontraste hodnôt. Spoznal a zapísal kultúrne bohatstvo ľudu, neodrážal teda len vonkajšie stránky jeho života. Kritika ho často radila k vtedajšiemu prúdu národnej avantgardy.
Karel Plicka nikdy nehľadal zdroje inšpirácie vo veľkolepom živote mestskej spoločnosti a v oficialitách, ale ukazoval, že i v zdanlivo všednom živote vidieckeho ľudu možno nájsť a obdivovať motívy veľkej sily a hĺbky. Jeho tvorba je dôsledným svedectvom o „človečine“. Uvedomil si zmysel etnografického záznamu, pochopil tiež, prečo je potrebné, aby bol čo najúplnejší a najvernejší. Podľa jeho slov je v tom vlastne kus tragédie národa, ak zmizne jeho najvlastnejšia tradičná kultúra skôr, ako sme ju spoznali a zhodnotili.
„Na začiatku mojich fotografií bola pieseň. Obrazy chcú byť skromnou chválou, tichou oslavou toho Slovenska, ktoré som roky obdivoval, poznával, precítil na svojich cestách. A vo fotografii som chcel opticky vyjadriť jeho umelecký svet pôvabnej scenérie, architektúry a najmä prekrásnych ľudí. Na slovenských dedinách sa nájdu skutočne nádherní ľudia. Tváre, typy hodné palety veľkých maliarov. Sú to krásni ľudia, ktorých formoval zdravý život. A keby ste poznali tie príbehy! V tých tvárach sú zapísané prežité sujety veľkých románov.”
Použité zdroje:
SLIVKA, Martin: Karel Plicka – básnik obrazu. Martin: Osveta, 1982.
PAUER, Marián: Karol Plicka. Praha: Slovart, 2016.
SÝKOROVÁ, Ľuba: Karol Plicka. 1894–1987. Martin: SNM, 1989.
Titulný obrázok: Karel Plicka – Vysoké Tatry z jihu, 1928, Slovenská národná galéria