Ján Jánoš (1988) transformuje tradičné zlatnícke techniky do experimentu s formou, materiálom a príbehom. Vyštudoval odbor Zlatníctvo a strieborníctvo na Škole úžitkových remesiel v Kremnici. V roku 2014 sa stal absolventom katedry Úžitkového umenia na VŠVU v Bratislave. Vedie ateliér HORA ktorý sa sústreďuje na výrobu autorského šperku. Súčasťou tvorivého procesu ateliéru je mapovanie imaginárneho vysokohorského prostredia, z ktorého čerpá inšpiráciu a vypožičiava si procesy bádania expedície v horách.
Šperk nás dokáže opantať. Dostávame plnú dávku emócií bez milosti. Pomedzi naše svetlé stránky odhaľuje našu temnotu. Túžba si získava zvlášť moju pozornosť. Stojí na hranici dobra a zla. Dá sa odpozorovať pri tvorivom procese zlatníka, ktorý sa pokúša docieliť žiadaný tvar ale tak isto z pohľadu človeka, ktorý sa zahráva s myšlienkou stať sa majiteľom spozorovaného artefaktu.
Verím, že každý šperkár má možnosť vytvoriť predmet s „vyžarovaním“, záleží len na jeho schopnostiach. Je to vysnívaný cieľ, ktorý nie je samozrejmosťou. Z bezduchého kovu vytvoriť vnímavý artefakt, ktorý poctivo slúži svojmu majiteľovi a záhadne pôsobí na okolie. Je opojením sledovať dosiahnutie týchto vedomostí. Preto ako prvé dielo si z webu umenia vyberám brošňu od Antona Cepku.
Anton Cepka – Brošňa, 1990, Slovenská národná galéria
z kolekcie Kinetický šperk
Všetci môžeme prekonávať hranice. Popri odvahe nesmieme zabudnúť sa správnu dávku drzosti či hlúposti, ktorá oslobodzuje našu predstavivosť. Vieme si tak bezhranične užívať. V lietadle chcem vždy sedieť pri okne. Počas štartu sledujem ako sa ohne krídlo. Kabína praská od náhleho tlaku. Všetko do seba zapadá a má svoj význam. Hranice neexistujú a preto môžeme ísť ďalej.
Dokonale precízna práca má až náboženský charakter. S posúvaním veľkosti vieme dôjsť k architektúre. Predstavujem si katedrálu, pri ktorej sa všetci cítime na tomto svete takí malí. Počúvame a užívame si detaily, ktoré tvoria celok. Aj toto dokáže brošňa.
Neznámy autor – Bez názvu, 17. storočie, Moravská galerie v Brne
Záhadnosť predmetu vždy priťahuje našu pozornosť. Technologický postup, funkcia či autor sú nám neznáme, a to nás láka. K tomu správne zvolené mierky, rafinovanosť a precíznosť. Niečo na nás začína dokonale pôsobiť. A v tomto bode prichádza túžba vlastniť, stať sa majiteľom diela. Tieto pocity niekedy stačí prežívať v rovine predstavivosti. Je to zaujímavé cvičenie ktoré často využívam. Preto som si zvolil ako druhý výber dielo neznámeho autora.
Vlastniť šperk so sebou prináša určitú mieru zodpovednosti. Ovplyvňujeme životnú cestu predmetu a dopĺňame riadky do jeho životopisu. Prežitie záleží len na nás, a na tých, ktorým predáme štafetu. Šperk je schránka, ktorá uchováva spomienky a emócie. Ak sa k nej správame zodpovedne, vie sa odvďačiť. Minulosť pretaví do súčasnosti a odzrkadlí sa na našom napredovaní. Preto ako posledné dielo vyberám prácu od Bety Majerníkovej. S úctou, Ján Jánoš.
Bety K. Majerníková – Wraf II., 2009, Slovenská národná galéria
Najpoužívanejším materiálom v Jánošovom ateliéri Hora je striebro, najmä pre svoju prispôsobivosť a premenlivosť. Každý prsteň je originál vytvorený na mieru priamo pre zákazníka a má vlastný príbeh hľadania tvaru a významu.
Ján Jánoš – Prsteň z kolekcie Hora, 2019
