Postkoloniálne myslenie ponúka zaujímavé etické východisko výskumu výtvarného umenia. Umožní nám vidieť zaužívanú a na prvý pohľad neutrálnu symboliku z iného uhla pohľadu. Diela z našich zbierok tak môžeme vnímať v širšej perspektíve.

Priam učebnicový príklad európskej vizuálnej koloniálnej propagandy predstavuje grafika Alegória nezávislosti Ameriky, ktorú podľa predlohy francúzskeho maliara a grafika Antoina Borela vytvoril rytec Jean Charles Levasseur v roku 1778.

Personifikáciu Ameriky tu paradoxne stvárňuje polonahá svetlovlasá Európanka s čelenkou a so sukňou z peria, ktoré evokujú pôvodné obyvateľstvo tohto kontinentu. Nezávislosť však nezískalo ono, ale skupina Európanov, ktorí boli utláčaní inými Európanmi. Socha bohyne slobody (Libertas) drží v pravej ruke palicu, na ktorej je frýgická čiapka. Tá sa stala symbolom boja za nezávislosť Severnej Ameriky od britskej koruny (1765 – 1791).

Porážka Británie, námornej veľmoci, je vyjadrená pádom na boha morí Neptúna s trojzubcom v pravom dolnom rohu, ako aj zlomenými okovami a erbom s trojicou levov – znakom panovníckeho rodu Plantagenetovcov. Na personifikáciu Anglicka útočí alegória odvahy v podobe siláka s kyjom a tiež bohyňa Minerva oštepom. Ďalšie rímske božstvá – Ceres, Merkúr – sa spokojne prizerajú.

Dielo zároveň glorifikuje Benjamina Franklina (1706 – 1790), jedného z „otcov zakladateľov“ amerického národa, ktorý je vyobrazený ako antický hrdina s vavrínovým vencom na hlave. Za ním ako podpora stojí personifikácia obozretnosti (Prudentia). Hoci Franklin sám pôvodne profitoval z trhu s otrokmi, od 50. rokov 18. storočia sa začal zasadzovať o zrušenie otroctva a integráciu Afroameričanov. Dokonca sa kriticky vyjadroval k masakrom pôvodného obyvateľstva.

Antoin Borel stvárnil Franklina, ako udeľuje Amerike slobodu od otroctva aktom známym z rímskeho práva (manumissio vindicta). Stalo sa tak aj napriek Franklinovým námietkam. V liste maliarovi navrhol, aby namiesto neho stvárnil ako vykonávateľa aktu oslobodenia anonymného rímskeho senátora. Pre ikonografický program kolonializmu je príznačné, že antickí bohovia sa plne angažujú v službách kresťanov a v ich vzájomných zápasoch. Vavrínový veniec víťazov je už len vítaná tendenčná okrasa.

Ak sa na obraz pozrieme z pohľadu utláčaných, a síce otrokov, otrokýň a pôvodného obyvateľstva, nezdá sa nám taký veľkolepý ako pri pohľade víťaznej strany. Pohľad na poníženú Ameriku, jedinú ženskú polonahú postavu zbavenú identity, poburuje.

Dlho trvalo, kým sa pôvodné obyvateľstvo dočkalo dôstojnejšej reprezentácie. Napríklad takej, akou boli portréty účastníkov a účastníčok slávnosti powwow z roku 1986 od rakúskej fotografky Christine Turnauer. Minulý rok ich vystavilo viedenské Weltmuseum.

Slávnosti tanca a spevu, pri ktorých sa stretávajú predstavitelia a predstaviteľky rôznych indiánskych kmeňov, predstavujú pokračovanie tradície, ktorú sa vláda Spojených štátov amerických dlhodobo snažila vykoreniť zákazmi a násilnou akulturáciou. K obnove slávností powwow došlo v poslednej štvrtine 19. storočia a ich popularita pretrváva dodnes.

Potešilo ma, keď som pri rešeršovaní zbierok na Webe umenia našla fotografie náčelníka Little Fox a neznámeho dievčaťa zo slávnosti powwow v roku 1981.

V podobnom duchu ako Christine Turnauer ich už o päť rokov skôr fotil český exilový fotograf Bohumil (Bob) Krčil. Autorka útlej rovnomennej monografie Jitka Hlaváčková výstižne uviedla, že jeho fotografie dokážu osloviť svojou bezprostrednosťou a emocionálnym nábojom. Krčilov obľúbený formát opísala ako frontálny čiernobiely dokumentárny portrét fotografovaný maximálne civilne bez náznakov aranžovania a zároveň s charakteristickou mierou súznenia s fotografovanou osobou.

Krčilove snímky sú priam pohladením pre dušu zmorenú negatívnymi príkladmi koloniálnej dominancie a krutosti, ktoré som pre vás ešte pripravila.

Keď sa z menejcenných európskych novousadlíkov v priebehu jedného storočia stala jedna zo svetových veľmocí, aj personifikácia Severnej Ameriky získala vo vizuálnej kultúre postupne nové podoby. Z polonahej slabej ženy ozdobenej perím sa stal silák či šikovný podnikateľ.

Karikatúra od Viktora Kubala ukazuje, ako švihácky robustný vojak s Coca-Colou v ruke zosobňujúci USA vyhadzuje z hojdačky kolonializmu Spojené kráľovstvo Veľkej Británie. To predstavuje vetchý chlapík v šortkách a tropickej „safari“ prilbe, ktorá sa stala jedným zo symbolov koloniálneho útlaku Afriky. V roku 2018 vyvolala vtedajšia prvá dáma USA Melania Trump škandál, keď si na návštevu Národného parku Nairobi vybrala práve tento „módny“ doplnok.

Počas studenej vojny sa svetové mocnosti pokúšali získať politický vplyv v postupne sa oslobodzujúcich krajinách. Dekolonizácia Afriky bola v našom prostredí využitá socialistickou propagandou. Sovietsky zväz vystupoval ako chápavý a bezúhonný v kontraste s kapitalistickými vykorisťovateľmi.

Na karikatúre Viliama Weisskopfa z roku 1963 vidíme strýčka Sama, ďalšiu personifikáciu USA. Strýčko Sam akoby sa hral s portugalským vodcom Antoniom Salazarom kolonizujúcim Angolu a tiež s OSN v podobe papierového kornúta, z ktorého vykúka malý černoch. Ten predstavuje viacero afrických štátov, ktoré získali nezávislosť a do roku 1963 vstúpili do OSN. Angola ostala pod portugalskou koloniálnou nadvládou až do roku 1974. Na túto nerovnosť narážal aj Weisskopf názvom diela.

Weisskopfova kreslená satira medzinárodnej politiky bola vysoko cenená. Historička umenia Ľudmila Peterajová o ňom v roku 1965 napísala: „Je naším najlepším politickým kresliarom obdobia boja za zachovanie svetového mieru. Boja proti imperializmu a fašizmu, kdekoľvek na svete ohrozuje mierumilovné ľudstvo.“ Bola to z jej strany veľmi vynaliezavá štylistika, ktorá socialistickému režimu neodporovala, ale ani ho priamo neglorifikovala. To isté by mohla napísať dnes.

Socialistickú propagandu však svojím programom podporovala aj SNG, napríklad v roku 1981 výstavou Politická kresba a karikatúra v boji proti vojne a sociálnemu útlaku k 60. výročiu založenia Komunistickej strany Československa. Komisár Andrej Švec otvorene prízvukoval potrebu angažovanej karikatúry v boji za sociálnu spravodlivosť, proti kapitalistickému a imperialistickému vykorisťovaniu a chamtivosti.

V grafickom dizajne však ani spravodlivému socialistickému režimu neprekážalo stereotypné vyobrazene černocha, väčšinou ako sluhu či čašníka. Biele zuby v kontraste s tmavou farbou pokožky sa stali aj vďačným nosičom marketingového posolstva novej zubnej pasty. Autorom tejto reklamy z prvej polovice 60. rokov minulého storočia bol dizajnér Alfred Július Černo.

Plagát smutne evokuje reklamy z 19. storočia, ktoré propagovali mydlá s takým bieliacim účinkom, že aj z černocha zmyli farbu. Obrázkami v tomto duchu boli totiž tieto reklamy bežne sprevádzané. Dnes je to už nemysliteľné, no aj naša citlivosť sa mení len pozvoľna.

Pred tromi rokmi po dlhotrvajúcej kritike a v dôsledku masívnej kampane Black Lives Matter došlo konečne k zmene názvu a zanechaniu loga firmy na ryžové výrobky Uncle Ben’s. Jej tvárou bol usmievaný starší černoch v obleku s motýlikom indikujúcim jeho servilné postavenie.

V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť geograficky bližšiu kauzu loga viedenskej firmy, ktorú v roku 1862 založil Julius Meinl. Logo v podobe Maura čiernej pleti s náušnicou a červeným fezom vytvoril v roku 1924 Josef Binder, vraj inšpirovaný osmanskou kultúrou pitia kávy, ktorá prenikla do Viedne.

Dóza na kávu z obdobia I. ČSR, Slovenské národné múzeum – Historické múzeum v Bratislave

V snahe vyhnúť sa ďalším kontroverziám si v roku 2021 ponechalo lahôdkarstvo Julius Meinl am Graben vo svojom logu už iba fez tmavo-tyrkysovej farby. Líši sa tak od značky kávy Julius Meinl, ktorá zotrvávala pri logu upravenom v roku 2004.

Dizajnér Matteo Thun vtedy zafarbil celý výjav do červena, čím eliminoval kontrast medzi fezom a tmavou pleťou mládenca pijúceho kávu. Uvidíme, dokedy bude firma odolávať tlaku verejnej mienky. Je zrejmé, že v inkluzívnej Viedni, kde žije početná a vplyvná islamská komunita, už takýto spôsob propagovania výrobkov nie je žiaduci. Odporcom loga hrala do karát aj ďalšia viedenská delikatesa, čokoládový dezert podávaný so šľahačkou, nazývaná Mohr im Hemd, teda Maur v košeli.

V súčasnosti ostávajú lacnými ťahmi reklamného priemyslu najmä sexizmus a rodové stereotypy. Aj to sa však pod náporom kritiky uvedomelej verejnosti postupne mení. Postkoloniálne myslenie je tiež jej súčasťou, a teda aj súčasťou koncepcie kritického múzea a galérie.

Mnohé inštitúcie momentálne prehodnocujú svoj naratív a spôsob, akým o dielach komunikujú. Príkladom je tento oznam, ktorý som nedávno zachytila pri prehliadaní online zbierok britského múzea Victoria & Albert: „Tento objekt alebo text, ktorý ho opisuje, možno považovať za urážlivý a diskriminačný. Sme odhodlaní zlepšovať naše záznamy a práce neustále prebiehajú.“

Je to signál inštitúcie, ktorá reflektuje vlastnú koloniálnu minulosť a tým aktívne participuje na zmenách v spoločnosti. Situáciu v Spojenom kráľovstve vynikajúco vykresľuje Alice Procter v knihe The Whole picture. The colonial story of the art in our museums & why we need to talk about it.

Na Slovensku dekolonizáciu múzeí v roku 2021 tematizovalo októbrové vydanie kultúrno-spoločenského mesačníka Kapitál. Editorovi a zároveň jednému z autorov Radovi Ištokovi sa podarilo vyskladať pútavý materiál, ktorý je pre slovenské publikum ideálnym východiskom pre spoznávanie postkoloniálneho prístupu k výtvarnému umeniu.

Vybrané témy obsiahnuté v tomto texte, ako je kritika dovnútra inštitúcie, stereotypy zobrazovania inakosti či presahy na aktuálne spoločenské kauzy, budem otvárať aj naďalej. Na Webe umenie je materiálu viac než dosť.

Tento príspevok voľne nadväzuje na moje predchádzajúce texty, ktoré vznikli v rámci projektu SNG Inkluzívne umenie a kultúra v rokoch 2021 – 2022 a boli dostupné na stránkach SNG Medium. Textové výstupy projektu budú v tomto roku postupne prenesené na Web umenia. 

Odporúčaná literatúra a internetové zdroje:

HLAVÁČKOVÁ, Jitka. Bohumil Krčil. Praha: TORST, 2007.
PETERAJOVÁ, Ľudmila. Viliam Weisskopf. Bratislava: Vydavateľstvo SFVU, 1965.
ŠVEC, Andrej. Politická kresba a karikatúra v boji proti vojne a sociálnemu útlaku. Bratislava: SNG, 1981.
PROCTER, Alice. The Whole Picture. The colonial story of the art in our museums & why we need to talk about it. London: Cassell, 2020.

https://kapital-noviny.sk/2021-10-dekolonizacia-muzei/
https://artalk.cz/2020/09/14/iniciativa-dekolonizace-vyzyva-k-promene-ceskych-vzdelavacich-a-kulturnich-instituci/
https://vesmir.cz/cz/casopis/archiv-casopisu/2023/cislo-2/dekolonizace-naprstkovo-muzeum.html
https://www.hbo.com/exterminate-all-the-brutes
https://www.americanrevolutioninstitute.org/treasures-of-the-american-revolution/revolutionary-war-prints/
https://www.weltmuseumwien.at/ausstellungen/2022/i-saw-more-than-i-can-tell/
https://www.wsj.com/articles/uncle-bens-changes-brand-rooted-in-racist-imagery-now-its-bens-original-11600848000
https://www.meinlamgraben.eu/en/meinls-world/our-history/
https://juliusmeinl.com/sk/o-julius-meinl/kto-sme