Umučení volajú po odplate...

Po oslobodení sa história prepisovala, rekonštruoval sa československý naratív: fašistickí „kostlivci“ sa odpratali a zabudnúť bolo treba aj na obdobie samostatnosti Slovákov. Z perspektívy centralistického (čoskoro komunistického) úbežníka sa podchycoval skôr odbojný ako „kolaborantský“ rodokmeň umenia.

Krátko po vojne sa začalo „kádrovať“ (previerky), organizovali sa ľudové súdy, ktoré mali zúčtovať s kolaborantmi režimu. A hoci zďaleka nie všetci avantgardní umelci boli komunisti, modernizmus sa akosi vpísal do proletárskej línie nášho umenia, ktoré s fašizmom akoby nikdy nespolupracovalo. V domácom príbehu dejín umenia sa naopak rekonštruovala a (aj prostredníctvom akvizícií) „podchycovala“ skôr línia protifašistická, z hľadiska dobového výtvarného diskurzu zďaleka nie až taká dominantná, ale umelecky jednoznačne najprogresívnejšia.

Katarína Bajcurová ● Sen x skutočnosť Umenie & Propaganda 1939—1945 (Slovenská národná galéria, 2016)