Na židovni v Bratislave

„Však sme sa mali dobre“, zvyknú vraj spomínať pamätníci na obdobie slovenského štátu. Áno, mali, ale nie všetci. A pre iných to „mať sa dobre“ jedných, nevyhnutne znamenalo strádanie, utrpenie, dokonca smrť... Rozhodne najtemnejšou stránkou obdobia slovenského štátu bol holokaust: očiernenie, odľudštenie, zvecnenie, odsun a následne likvidácia viac ako 70 000 obyvateľov židovského pôvodu zo Slovenska. Antisemitizmus, latentne prítomný v slovenskej spoločnosti, získal za slovenského štátu oficiálne posvätenie. Bol súčasťou kultúrnej i ekonomickej politiky štátu, jedným z hlavných motívov jeho propagandy.

Hoci slovenskí politickí predstavitelia ešte v roku 1942 (prvá vlna deportácií, viac než 57 000 obetí) nemohli vedieť, mohli však už tušiť, že posielajúc svojich židovských spoluobčanov nenávratne do „pracovných táborov“, ich odsudzujú na smrť. Už samotné rasové zákony a arizačný proces – štátom riadené a posvätené okradnutie, doslova ožobráčenie Židov a ich nemilosrdné vysťahovanie zo Slovenska, boli dostatočne nehumánne. Zvlášť zahanbujúcim faktom je, že to bolo z prvej európskej krajiny, mimo Ríše, ktorá z vlastnej iniciatívy radikálne riešila „židovskú otázku“ a za vysťahovanie svojich Židov Nemecku dokonca zaplatila. Prvá vlna deportácií sa diala v slovenskej réžii, druhá, po povstaní, už v réžii Nemecka.

Katarína Bajcurová ● Sen x skutočnosť Umenie & Propaganda 1939—1945 (Slovenská národná galéria, 2016)